Sv. Perpetua a Felicita boli mladé vydaté ženy. Žili na konci 2. storočia v mestečku Thuburbo Minus v blízkosti mesta Kartága (dnešné Tunisko) v severnej Afrike. O ich mučeníctve sa zachovali historicky hodnotné záznamy.

Perpetua mala v čase mučeníckej smrti asi 22 rokov. Pochádzala z poprednej rímskej rodiny. Jej matka bola kresťanka, ale otec bol pohan. V čase prenasledovania kresťanov za cisára Septima Severa (193-211) bola Perpetua katechumenkou. Oboznamovala sa s pravidlami kresťanskej viery a pripravovala sa na krst. Niekedy v tom čase sa jej narodil chlapček.

Začiatkom roku 202 alebo 203 nariadili úrady domáce väzenie Perpetue spolu s otrokyňou Felicitou a ďalšími tromi katechumenmi, ktorí sa volali Revocatus, Saturninus a Secundulus. Vtedy všetci prijali krst. Perpetuin otec sa usiloval nahovoriť dcéru, aby sa zriekla kresťanstva a tak si zachránila život. Ale ona ostala pevná vo viere.

Felicita bola otrokyňa. Vyznačovala sa ušľachtilým charakterom a pevnosťou vo viere. V čase uväznenia bola v ôsmom mesiaci ťarchavosti. Jej mužom bol pravdepodobne Revocatus, ktorý bol uväznený spolu s ňou.

Keď sa Perpetua, Felicita a traja mladí muži nechceli zriecť kresťanskej viery, odviedli ich do väzenia v Kartágu. Pridal sa k nim aj ich katechéta Saturus, ktorý nebol v čase ich zatknutia s nimi. Väzenie bolo tvrdé a zvlášť ťažko ho spočiatku znášali obidve ženy. Perpetuu znepokojovali myšlienky na malé dieťa, ktoré ostalo bez materinskej opatery a bez materinského mlieka. Okrem toho ju trápila náhla smrť 7-ročného brata, ktorý sa s otcom zúčastnil na nejakom pohanskom obrade. Perpetua sa bála o spásu jeho duše a veľmi úpenlivo sa zaňho modlila.

Felicite zas sťažovala pobyt vo väzení jej pokročilá ťarchavosť. Mučeníckej smrti sa nebála, ale rímsky zákon mal isté zvláštnosti pri odsúdení ťarchavých žien. Preto nevedela, čo sa s ňou stane.

No za istý čas sa väzňom, najmä ženám uľahčilo. Možno dal niekto strážcom peniaze, aby trochu zmiernili prísne zaobchádzanie s väzňami. Tak Perpetua mohla aspoň nakrátko znovu držať v rukách svoje dieťa. Felicite sa zjednodušila situácia predčasným pôrodom. Odvtedy obe spokojne a s odovzdanosťou do Božej vôle očakávali mučenícku smrť.

Všetkých odsúdili na "zápas" s divými zvermi v aréne. Secundulus sa nedožil krvavého divadla. Zomrel ešte predtým vo väzení. Ostatných mužov najprv do krvi zošľahali koženými remencami. Potom na nich za revu rozbesnených divákov vypustili divé šelmy, ktoré ich roztrhali.

Perpetuu a Felicitu nehodili pred dravé zvery, ale spútali ich sieťami a dali ich týrať divej krave. Napokon ich sťali. Bolo to 7. marca.

Súčasný kronikár osobitne vyzdvihol pevnosť, s akou títo mučeníci vydávali svedectvo krvi Kristovi. Jemu oddali svoj život a on bol ich silou v bolestnej smrti.

Nevedno, kde boli Perpetua, Felicita a ich spoločníci najprv pochovaní. Vo štvrtom storočí uložili ich telesné pozostatky spolu s ostatkami iných mučeníkov do novovybudovanej baziliky, ktorá bola v ďalších storočiach zničená. Čo nespustošili Vandali, to zničili mohamedáni, ktorí v siedmom storočí okupovali severnú Afriku. Roku 1907 sa pri vykopávkach našli zvyšky spomenutej bazilíky aj so zachovanými hrobnými nápismi Perpetuy, Felicity a iných mučeníkov.

Svätá Perpetua a Felicita patria medzi svätých, ktorí zanechali trvalú pamiatku tak v ľudovej úcte, ako aj v cirkevnej spisbe a napokon aj v liturgii, kde sa ich mená dostali do kánonu svätej omše.