Sv. Teofíl, ktorého sviatok si pripomíname 5. marca, patril medzi úctyhodné osobnosti starovekej Cirkvi. Bol biskupom v palestínskej Cézarei niekedy koncom 2. storočia. Spomína ho neskorší cézarejský biskup a historik starokresťanských dejín Euzébius Cézarejský (žil na prelome 2. a 3. stor.). Hovorí o ňom aj sv. Hieronym (vo 4. stor.) v diele "De viris illustribus" - "O slávnych mužoch".

Avšak dvaja spomenutí cirkevní spisovatelia neuvádzajú bližšie podrobnosti z jeho života. Je iba známe, že v spore o dátum slávenia Veľkej noci sa spolu s alexandrijským biskupom pridŕžal rímskeho spôsobu, podľa ktorého sa Veľká noc slávila v nedeľu po prvom jarnom mesačnom splne a nie v deň 14. nisanu, ako je to u Izraelitov a ako to praktizovali niektorí biskupi na Blízkom východe.

Viacej vieme o živote iného svätca tohto mena - sv. Teofila (Theofylakta) z Nikomédie, ktorý žil neskôr a je v zoznamoch svätých zaradený na 7. marca.

Sv. Teofil Nikomédsky pochádzal z Malej Ázie, kde sa narodil niekedy okolo r. 765. Študoval v Carihrade pod vedením neskoršieho patriarchu sv. Tarasia, s ktorým sa spriatelil na celý ďalší život. Po skončení štúdia Teofil vstúpil ako mních do kláštora, ktorý založil patriarcha Tarasius na európskom pobreží Bosporského prielivu.

Okolo r. 800 bol Teofil vymenovaný za biskupa v Nikomédii neďaleko Carihradu na maloázijskej strane. Jeho pastoračná horlivosť sa prejavila predovšetkým v dobročinnosti. Postavil nemocnicu pomenovanú podľa svätých Kozmu a Damiána. Do nemocnice zohnal vybavenie, aké sa vtedy používalo, a zamestnal skupinu lekárov a ošetrovateľov, ktorým mesačne vyplácal mzdu z prostriedkov svojho biskupstva. Okrem toho každý štvrtok večer prichádzal do nemocnice, kde strávil noc v modlitbe a bdení. V piatok ráno si opásal zásteru a umýval chorých vrátane malomocných.

V tom období prebiehalo v byzantskej ríši hnutie proti úcte svätých obrazov. Jeho vedúcimi zástancami boli byzantskí panovníci. Väčšina duchovenstva a mnísi obraňovali uctievanie sv. obrazov a iné prejavy ľudovej nábožnosti.

Po prechodnom zmiernení boj proti obrazom, známy pod menom ikonoklazmus alebo obrazoborectvo, znovu zosilnel za cisára Leva V. Arménskeho (vládol v r. 813-820). Ten si koncom roku 814 alebo začiatkom 815 predvolal carihradského patriarchu, niektorých významných biskupov a mníšskych predstavených, aby im v ostrej debate nanútil svoje stanovisko. Tých, čo bránili pravovernosť proti jeho náhľadom, dal odvliecť do vyhnanstva. Tak Teofila deportovali do pevnosti Strobilon v juhozápadnej Malej Ázii. Horlivý biskup sa aj odtiaľ usiloval povzbudzovať veriacich, ako sa dalo.

Teofil bol vo vyhnanstve asi 30 rokov a tam aj zomrel pravdepodobne r. 845. V r. 846 preniesli jeho telo do Nikomédie, kde ho pochovali so všetkými poctami.

Vo východnej cirkvi sa slávi jeho sviatok 8. marca, kým v západnej o deň skôr, 7. marca.