Táto svätica patrí medzi vyvolené duše, ktoré veľkodušnou spoluprácou s Božou milosťou dosiahli už v mladom veku veľkú duchovnú dokonalosť.

Narodila sa 15. júla 1747 v stredotalianskom meste Arezzo. Pri krste dostala meno Anna Mária. Priezviskom sa nazývala podľa rodičov Redi. Už od detstva prejavovala nezvyčajnú nábožnosť a sústredenosť v modlitbe. Od otca získala úprimnú úctu k Ježišovmu Božskému Srdcu.

Rodičia ju zverili na výchovu benediktínskym rehoľným sestrám vo Rorencii. Tam si okrem vedomostí prehĺbila aj nábožnosť. Popri úcte k Božskému Srdcu si ctila Pána Ježiša v Eucharistii a rada sa v modlitbe utiekala aj k jeho Matke. V úcte k Božskému Srdcu musela neraz prekonávať odpor prostredia, ktoré bolo presiaknuté chladným janzenizmom.

Vo Florencii sa mala možnosť dozvedieť o prísnej reholi bosých karmelitánok, ktoré mali v tom meste kláštor. Hoci ich osobne nemohla poznať, lebo žili uzavreté v kláštore a s nikým vonkajším sa priamo nestýkali, ich celoživotná obeta v modlitbe a poníženej práci zodpovedala jej vnútornému stavu. Chcela byť jednou z nich. Oznámila to rodičom a 1. septembra 1764 prekročila prah karmelitského kláštora sv. Terézie vo Florencii. Po niekoľkých mesiacoch kandidatúry si mohla 11. marca 1765 obliecť karmelitské rehoľné rúcho. Pri tej príležitosti prijala rehoľné meno Terézia Margita od Ježišovho Božského Srdca.

Jej život v reholi bol jednoduchý a navonok nenápadný. Takmer celý čas mala za úlohu ošetrovať choré sestry. Slúžila im s jednoduchou nevtieravou láskavosťou, ktorá ich tešila a napĺňala pokojom. Sestra Terézia Margita slúžila však často aj zdravým sestrám a s neúnavnou ochotou ich odbremeňovala od ťažších prác. Jej tichý úsmev akoby ich povzbudzoval, aby sa na ňu obracali, keď potrebovali pomoc alebo dajakú službu.

Ale nebolo to pre ňu priveľa?

Nedokončila ani päť rokov v reholi, keď jej zdravie vypovedalo. Zomrela 7. marca 1770 vo veku necelých 23 rokov. Lekári diagnostikovali jej chorobu ako zápal pobrušnice (peritonitis).

Ako nenápadne žila, tak nenápadne aj zomrela. Ostala po nej iba pekná spomienka a nadprirodzený pokoj, ktorý šírila okolo seba.

Ale Boh nechcel, aby jeho verná služobníčka upadla do zabudnutia. Po istom čase sestry zistili, že telo ich mŕtvej spolusestry sa nerozkladá, ba naopak, žiari akousi tajomnou krásou. Vtedy žiadali jej duchovného otca, aby o nej prezradil, čo môže. Od neho sa dozvedeli, že Sestra Terézia Margita žila veľmi úzko spojená s Bohom. Alebo ako ona sama sa vyjadrila - bola "s Kristom skrytá v Bohu". Boh jej dal preniknúť hlboko do tajomstva Najsvätejšej Trojice a dal jej živo precítiť účasť na svojom živote.

O skromnej sestre, ktorá žila "s Kristom skrytá v Bohu", začali informačný proces s cieľom blahorečenia, príp. svätorečenia už niekoľko rokov po jej smrti. Ale proces sa úspešne skončil až v 20. storočí, keď karmelitánsku sestru Teréziu Margitu Redi vyhlásil pápež Pius XI. v marci 1929 za blahoslavenú a o päť rokov neskôr, v marci 1934, za svätú.