Sv. Turibius patrí medzi veľkých duchovných pastierov v dejinách latinskoamerickej Cirkvi. Pochádzal zo Španielska a jeho plné meno bolo Toribio Alfonso de Mogrovejo. Narodil sa 26. novembra 1538 v Mayorga de Campos v provincii León.

Turibius sa pôvodne nechystal na kňazské povolanie. Po úspešnom absolvovaní strednej školy študoval a neskôr i vyučoval na univerzite kánonické právo. Roku 1573 (alebo 1575) bol vymenovaný za inkvizítora v Granade. Roku 1578 ho pozval španielsky kráľ Filip II. na rokovanie o situácii v Peru, ktoré bolo vtedy najvýznamnejšou španielskou kolóniou v Južnej Amerike. Peruánske hlavné mesto Lima bolo sídlom španielskeho miestokráľa a od roku 1546 aj arcibiskupa. Prvý limský arcibiskup J. de Loayza zomrel roku 1575 a nebolo možné nájsť súceho nástupcu, ktorý by bol schopný zvládnuť ťažkú situáciu v rozvíjajúcej sa kolónii. Bolo treba organizovať a usmerňovať misionársku činnosť, budovať kostoly, školy, kláštory a charitatívne strediská, bolo treba dvíhať a udržovať úroveň duchovenstva i veriacich a nie na poslednom mieste bolo potrebné brániť záujmy Cirkvi a domáceho obyvateľstva proti svojvôli kolonizátorov.

Kráľ Filip pri rozhovoroch s Turibiom zistil, že tento muž má schopnosti na takú zodpovednú funkciu. Turibius sa najprv bránil, veď nebol kňaz, ba ani klerik, ale napokon sa podvolil kráľovmu želaniu. Na kráľov návrh ho pápež Gregor XIII. vymenoval v marci 1579 za limského arcibiskupa. Turibius prijal v krátkom čase všetky vyššie svätenia zavŕšené biskupskou vysviackou v auguste 1580. Krátko nato odcestoval do Južnej Ameriky. Do Peru prišiel na jar 1581.

Keď začínal Turibius na novom mieste a v službe, ktorú predtým nikdy nerobil, mal už 43 rokov. V tom veku začínať celkom nový štýl života v nových zemepisných a kultúrnych podmienkach nie je ľahké. Ale Turibius vložil do nového povolania všetku svoju telesnú i duchovnú energiu spojenú s vysokou inteligenciou.

Začal s obnovou cirkevnej disciplíny, ktorá sa nachádzala v úpadku. Súčasne bojoval proti krivdám, ktorých sa dopúšťali kolonizátori voči domorodcom a bohatí voči chudobným. Zastával sa všetkých utláčaných bez ohľadu na ich rasovú alebo spoločenskú príslušnosť. Utláčatelia mu to nevedeli odpustiť a usilovali sa mu škodiť, kde len mohli. No i tak sa mu podarilo vykoreniť najväčšie neporiadky.

Mimoriadne mnoho vykonal na cirkevnom poli. Vybudoval veľa nových kostolov, kláštorov, škôl a nemocníc. Rolu 1591 založil kňazský seminár, ktorý bol prvým seminárom na americkom kontinente. No ťažiskom jeho úsilia nebola organizačná činnosť a budovanie cirkevných zariadení. Turibius sa usiloval byť predovšetkým duchovným pastierom svojich veriacich, či to už boli prisťahovaní Španieli alebo domorodí Indiáni. Preto sa učil aj indiánske jazyky, aby mohol čím lepšie slúžiť svojim veriacim.

Turibius bol na čele limského arcibiskupstva 25 rokov. Za ten čas zvolal tri provinčné cirkevné snemy, z ktorých prvý (1582-83) mal základný význam pre ďalší rozvoj Cirkvi v celej Južnej Amerike. Na tomto koncile okrem iného vypracovali veľký a malý katechizmus, direktórium pre spovedníkov a kazateľskú príručku. Tieto dôležité pastoračné pomôcky boli vydané tlačou po španielsky a v dvoch indiánskych jazykoch. Turibius usporiadal aj trinásť diecéznych synod, prostredníctvom ktorých sa usiloval o náboženské a mravné povznesenie duchovenstva i veriacich. Sám dával ostatným dobrý príklad v dôslednom plnení synodálnych rozhodnutí.

Je takmer neuveriteľné, že tento horlivý duchovný pastier tri razy osobne ponavštevoval všetky farnosti a cirkevné ustanovizne svojej ohromnej diecézy. Limské arcibiskupstvo malo vtedy rozlohu približne milión kilometrov štvorcových. Riadne cesty prakticky nejestvovali a Turibius musel pomocou primitívnych dopravných prostriedkov prekonávať divé peruánske veľhory a prudké rieky, ktoré sú dodnes postrachom cestujúcich. Turibius však nešetril silami a vystavoval sa mnohým nebezpečenstvám preto, lebo pokladal tieto pastoračné návštevy za jednu zo svojich základných povinností. Pri týchto návštevách sa ako dobrý pastier osobne stretol so svojimi ovečkami, poznal ich radosti i biedy, pomáhal, tešil, povzbudzoval, a keď bolo treba, i karhal.

Tretiu pastoračnú vizitáciu už nedokončil. Na takmer 70-ročného arcibiskupa to bolo priveľa. Na jednej zo zastávok ťažko ochorel. No i tak chcel pokračovať v ceste. S vypätím posledných síl prišiel ešte do osady Saňa, kde zomrel obklopený domorodými veriacimi. Bolo to na Zelený štvrtok 23. marca 1606.

Veriaci úprimne oplakávali dobrého arcibiskupa a uctievali si ho ako svätca. Táto úcta čoskoro dosiahla uznanie aj v Ríme: pápež Inocent XI. vyhlásil roku 1679 Turibia de Mogrovejo za blahoslaveného a pápež Benedikt XIII. roku 1726 za svätého.