Ako šľachtic a cirkevný predstaviteľ sv. Engelbert sa musel po celý život vyrovnávať so spoločensko-politickými a cirkevnými problémami svojho búrlivého obdobia.

Pochádzal z významnej grófskej rodiny Engelberta z Bergu v západnom Nemecku. Narodil sa okolo r. 1185. Podľa zvyklostí tých čias sa už od detstva stal držiteľom cirkevných benefícií. Tak sa už ako chlapec stal prepoštom jedného kolínskeho kostola a kanonikom v Aachene a ako 18-ročný bol už prepoštom kolínskeho dómu. Ako zástanca protipápežského kandidáta nemeckej koruny Filipa Švábskeho proti cisárovi Otovi z Braunschweigu sa dostal do rozporu s pápežom Inocentom III., ktorý ho exkomunikoval aj s bratancom Adolfom, ktorý bol kolínskym arcibiskupom.

Engelbert sa ospravedlnil pápežovi a na znak pokánia sa spolu s bratom v r. 1212 zúčastnil na križiackej výprave proti bludárom albigencom. Kolínska dómska kapitula ho vo februári 1216 zvolila za kolínskeho arcibiskupa. Biskupskú vysviacku prijal 24. septembra 1217.

Po nepokojoch a bojoch tých čias bola spoločenská a osobitne cirkevnonáboženská situácia v kolínskom arcibiskupstve veľmi neuspokojivá. Engelbert musel veľa vecí usporiadať a naprávať počnúc od cirkevnej disciplíny až po verejný poriadok a mravnosť. Po krátkom čase bolo zrejmé, že Engelberta treba zaradiť medzi najlepších arcipastierov, akých malo kolínske arcibiskupstvo. K jeho cirkevnej právomoci sa pridružila aj politická, ked' jeho brat Adolf padol v križiackej vojne v Egypte a on sa stal pánom dedičského grófstva Berg. V r. 1220 ho cisár Fridrich II. ustanovil za regenta v Nemecku a za poručníka svojho prvorodeného syna Henricha. Arcibiskup Engelbert sa však nevyčerpával iba riešením verejnopolitických problémov a obranou práv Cirkvi proti nárokom šľachticov, ale veľa úsilia venoval na obranu sociálne utláčaných a chudobných.

To všetko vyvolalo nepriateľstvo niektorých kruhov šľachty, zvlášť grófov z Limburgu a z Cléves. R. 1225 na podnet pápeža Honória III. a cisára Fridricha II. bránil záujmy ženského kláštora v Essene proti výčinom Fridricha z Isenburgu. Urazený šľachtic sa rozhodol pomstiť. Prepadol arcibiskupa, keď tento šiel do Schwelmu posvätiť kostol, a zabil ho v blízkosti Gevelsbergu večer 7. novembra 1225.

Tak pápežský delegát, ktorý arcibiskupa pochovával, ako aj veriaci kolínskeho arcibiskupstva pokladali arcibiskupa Engelberta za mučeníka. Avšak titul svätého mu Cirkev priznala až po niekoľkých storočiach: v r. 1538 ho zaradila do Rímskeho martyrológia a v r. 1657 mu schválila vlastné ofícium v kňazskom breviári.