Svätá Gertrúda Helftská, nazývaná aj Veľká, je najväčšia nemecká mystička. Preto ju niektorí nazývajú aj nemeckou svätou Teréziou.

Narodila sa 6. januára 1256. Miesto jej narodenia ani jej rodičov nepoznáme. Niektoré životopisy uvádzajú, že pochádzala z durínskeho mesta Eislebenu v strednom Nemecku. Už od detstva, sotva dosiahla päť rokov, žila v kláštore cisterciánok (alebo benediktínok) v Helfte. Tam získala dôkladné literárne a teologické vzdelanie pod vedením opátky Gertrúdy von Hackeborn a jej sestry sv. Mechtildy.

Nevieme, kedy začala rehoľný život. Pravdepodobne to bolo vo veľmi mladom veku. Vieme však, že tak počas štúdia ako aj v prvých rokoch rehoľného života bola nadšenou milovníčkou literatúry, filozofie a umenia. Preto aj zanedbávala duchovný život a azda preto ju postihla koncom roku 1280 ťažká vnútorná kríza, ktorá trvala niekoľko týždňov. Mladá rehoľníčka sa cítila opustená, stratená, pokorená.

Bola to ťažká očistná skúška a Gertrúda ju šťastlivo prekonala poníženou vernosťou v Božej službe. 27. januára 1281 prišla náhla zmena. Dvadsaťpäťročná mníška akoby sa znova zrodila. Sama to nazývala obrátením. Z literátky sa stala mystička. Stredobodom jej života sa stala modlitba a kontemplácia obohatená mystickými zážitkami. Už v deň jej "obrátenia" sa jej zjavil Ježiš Kristus a odvtedy až do konca života ostala s ním úzko spojená putom nadprirodzenej lásky. Jej rozumová vyspelosť sa tým nestratila, ale dala sa do služieb duchovných hodnôt. Gertrúda sa odteraz zahĺbila do Svätého písma a medzi jej obľúbenú literatúru patrili spisy sv. Augustína, Gregora Veľkého, Bernarda a Huga od sv. Viktora.

Aby aj iní, zvlášť jednoduchší ľudia mohli mať úžitok z jej čítania a rozjímavého štúdia, napísala v ľudovej reči viaceré krátke úvahy a vysvetlenia Svätého písma.

Vo februári 1288 Gertrúda ťažko ochorela a hoci sa jej zdravotný stav časom prechodne zlepšil, bolo vidieť, že od jej telesného zdravia sa už nedá veľa očakávať. Preto sa rozhodla písomne zachytiť svoju vnútornú premenu a mystické omilostenia. Vznikli tak dve diela písané peknou latinčinou: Revelationes alebo Legatus divinae pietatis (Zjavenie alebo Posol božskej láskavosti) a Exercitia spiritualia (Duchovné cvičenia).

Z Gertrúdiných spisov vidieť, že jej mystický život bol spojený s liturgickým. Často hovorila o Eucharistii a o najsvätejšom Ježišovom Srdci. Ona bola najväčšou hlásateľkou lásky Božského Srdca v stredoveku a predchodkyňou jeho novovekej úcty.

Gertrúda zomrela pravdepodobne 17. novembra 1302. Napriek svojim vynikajúcim schopnostiam a mimoriadnym omilosteniam žila takmer nepoznaná a tak aj zomrela. Dokonca aj jej hrob sa stratil v pustošení, ktoré postihlo helftský kláštor v polovici 14. storočia.

Až dvesto rokov po jej smrti dominikán otec von Weida a kartuzián J. Lansperger vydali jej spisy a tak upútali pozornosť na túto zabudnutú veľkú mystičku. V prvej polovici 17. storočia pápeži dovolili jej liturgickú úctu v benediktínskych kláštoroch.

Roku 1677 bolo jej meno oficiálne zaradené do rímskeho martyrológia a roku 1738 na žiadosť poľského kráľa a saského vojvodu pápež Klement XII. rozšíril úctu sv. Gertrúdy na celú Cirkev.