Pochádzala z northumbrijského kraja vo východnom Anglicku, kde sa narodila v r. 614. Bola príbuznou kráľa Edwina. Na Veľkú noc r. 627 (mala vtedy 13 rokov) spolu s ostatnými členmi kráľovského rodu prijala krst z rúk sv. Paulína z Yorku.

Keď mala 33 rokov, chcela podľa príkladu svojej sestry sv. Hereswithy vstúpiť do niektorého kláštora v Galii (ter. Francúzsko). Avšak na odporúčanie sv. Aidana z Lindisfarnu vstúpila do kláštora Hartlepool v rodnom kraji, kde sa o dva roky neskôr stala opátkou.

V r. 657 založila slávny dvojitý kláštor Streaneshalch (ter. Whitby), kde bola opátkou až do konca života. Dvojité kláštory sa skladali z mužského a ženského kláštora, v ktorých hlavné slovo mala obvykle predstavená ženskej komunity, opátka. Takéto kláštory vznikali na Východe už za čias sv. Bazila Veľkého (4. stor.) a v stredoveku sa vyskytovali aj v západnej Cirkvi. No dlhodobo sa neosvedčili a postupne zanikli.

Opátka Hilda kládla veľký dôraz na náboženskú a intelektuálnu výchovu vo svojom dvojitom kláštore. Preto nečudo, že z jeho mužskej vetvy pochádzali až piati biskupi, z ktorých sa štyria uctievajú ako svätí. Zo ženského kláštora tiež niektoré rehoľníčky dosiahli úctu svätých, ako napr. sv. Elfleda, jej nástupníčka vo vedení dvojitého kláštora. Inteligentnú a energickú opátku navštevovali aj šľachtici a členovia panovníckeho rodu, aby sa s ňou radili vo vážnych otázkach.

V sporoch medzi starými keltskými kresťanmi a novšími, ktorí sa riadili rímskou cirkevnou disciplínou, opátka Hilda najprv bola zástankyňou sv. Aidana a Keltov, ale podľa rozhodnutia synody vo Whitby (r. 664) prijala rímske spôsoby: do svojho kláštora zaviedla rímsku liturgiu a pravdepodobne prijala rehoľné pravidlá sv. Benedikta.

V posledných rokoch života sv. Hildu trápila obťažná choroba. Ona ju však statočne a trpezlivo znášala bez obmedzovania svojej práce. Zomrela v r. 680. Už začiatkom 8. storočia bola zaradená medzi svätých v kalendári sv. Wilibrorda. Jej telesné ostatky sa stratili po zničení jej kláštora Dánmi r. 870.