Tí, čo poznajú svätcov z legendových životopisov, si o sv. Hubertovi azda najlepšie zapamätali, že bol náruživý poľovník. Keď raz poľoval práve na Veľký piatok, podľa legendy uzrel veľkého jeleňa, ktorému sa týčil medzi parohami kríž. Zároveň ho nadprirodzený hlas vyzýval, aby sa zriekol svetských záľub. O dva roky neskôr ovdovel. Utiahol sa do lesa, kde predtým videl jeleňa s krížom, a tam robil pokánie.

Táto legenda spôsobila, že poľovníci si zvolili sv. Huberta za svojho patróna a v niektorých krajoch západnej Európy usporadujú na jeho sviatok slávnostnú poľovačku na jelene (vtedy je obdobie jelenej ruje) s veľkolepým ceremoniálom.

Historici sú však pri hodnotení spomenutej legendy veľmi zdržanliví. Hovoria, že vo svätopiseckej literatúre sa objavuje až niekedy po r. 1400. Ako spoľahlivé uvádzajú o sv. Hubertovi nasledovné údaje:

Sv. Hubert pochádzal z významného rodu v severnej Galii (ter. Holandsko-Belgicko). Dátum jeho narodenia nepoznáme. Niekedy v r. 703-705 sa stal biskupom v diecéze Tongres-Maastricht Bol nástupcom sv. Lamberta, ktorý zomrel ako mučeník.

Popri vedení diecézy Hubert pôsobil ako misionár v južnom Brabantsku a v Ardennských horách (juhovýchodné Belgicko), kde bolo obyvateľstvo ešte z veľkej časti pohanské. Koncom r. 717 alebo 718 viedol slávnostné prenesenie telesných ostatkov svojho predchodcu sv. Lamberta z Maastrichtu (kde bol pochovaný pri svojom otcovi) do Liége, kde kedysi podstúpil mučenícku smrť a kde ho pochovali v novom jemu zasvätenom kostole.

Biskup Hubert mal však predsa čosi z poľovačkovej záľuby: občas šiel chytať ryby. To sa mu napokon stalo osudným. Keď sa raz chystal na rybačku, jeho pomocník tak neobratne narábal s udicou, že vážne poranil biskupa na ruke. Rana sa zapálila a spôsobovala Hubertovi stále väčšie bolesti. Uvedomil si, že mu hrozí smrť. Napriek tomu sa usiloval vykonávať biskupské povinnosti. Zároveň si dal pripraviť hrob v kostole sv. Petra a Pavla v Liége.

V druhej polovici mája 727 sa vybral posvätiť nový kostol v Héverlé (Louvain). Avšak na ceste cítil, že ho opúšťajú sily. Zastavil sa v mestečku Tervueren (na juhovýchod od Brusselu), kde po šiestich dňoch zomrel 30. mája 727. Podľa jeho želania ho previezli do Liége a tam ho pochovali v pripravenom hrobe.

O šestnásť rokov neskôr otvorili jeho hrob a jeho telo našli neporušené. Zvesť o tom sa dostala až na kráľovský dvor. Vplyvný majordóm Karolman prišiel osobne s veľkým sprievodom do Liége a dal preniesť biskupovo telo do nového hrobu pred hlavným oltárom kostola. Bolo to 3. novembra 743. Tak sa tretí november stal sviatkom sv. Huberta.

V ďalšom storočí, 30. septembra 825, preniesli svätcove ostatky do benediktínskeho kláštora v mestečku Andage (v ter. juhových. Belgicku), ktoré z úcty ku svätcovi čoskoro premenovali na Saint Hubert (čít. sent-übér). Ľudová úcta sv. Huberta sa prejavovala početnými púťami, ktoré si veriaci konali do tohto odľahlého miesta v Ardennských horách. Svätcove ostatky boli zničené v tzv. "žobráckej revolúcii" v októbri 1568, keď vzbúrenci vyplienili a zapálili kláštor v St. Hubert. Zachránila sa iba časť ostatkov v kostole sv. Jakuba v Louvaine.

Úcta sv. Huberta sa v 10. storočí rozšírila do viacerých západoeurópskych krajín. Najsilnejšia bola a z veľkej časti aj dodnes je v Belgicku, Holandsku, Luxembursku, v lesnatých krajoch severného a východného Francúzska, ako aj v západonemeckých diecézach Trevír a Kolín nad Rýnom.