V minulosti lekári, prirodzene tí, čo sa zaujímali o nebeských ochrancov - patrónov, vedeli, že ich patrónom je svätý evanjelista Lukáš a východní bratia-lekári svätí Kozma a Damián. Ako je známe, všetci traja patria do staroveku a máme o nich málo historických údajov. V cirkevnom spoločenstve sa však aj v 20. storočí vyskytli lekári, ktorým Cirkev priznala úctu a titul svätých, a vyhlásila ich za vzor a nebeských ochrancov tohto záslužného povolania. Medzi nich patrí aj taliansky lekár sv. Jozef Moscati.

Sv. Jozef (tal. Giuseppe) Moscati pochádzal z juhotalianskeho mesta Beneventa. Tam sa narodil 25. júla 1880 ako siedmy z deviatich detí v dobrej kresťanskej rodine sudcu Francesca Moscatiho. Malý Giuseppe-Jozef však nemal možnosť poznať svoje rodné mesto, lebo už začiatkom roku 1881 jeho otca preložili do Ancony a v r. 1888 do Neapola. Prirodzene, s otcom sa sťahovala aj rodina. Neapol sa napokon stal chlapcovou domovinou. Tam získal základné vzdelanie a na tamojšej univerzite sa v r. 1897 zapísal na štúdium medicíny. Bolo to práve v čase, keď mu zomrel otec. Po šesťročnom štúdiu dosiahol doktorát medicíny 4. augusta 1903.

Giuseppe Moscati študoval medicínu s vynikajúcim prospechom a tak pokračoval aj po zaradení do lekárskej praxe. Voľnomyšlienkárske ovzdušie vtedajších vysokých škôl neoslabilo jeho vieru ani kresťanské životné zásady. Ako lekár chcel predovšetkým pomáhať trpiacim ľuďom. Jeho ovdovená matka komentovala jeho oddanosť lekárskemu povolaniu slovami: "Náš Jožko je veľkodušný mladík, schopný akejkoľvek obety. Som presvedčená, že ako lekár bude schopný liečiť bolesti druhých až natoľko, že sa vo svojom povolaní stane mučeníkom."

Lekársku prax začal ako asistent neapolských "spojených nemocníc" (Ospedali Riuniti). Od r. 1904 sa stal lekárom v starej známej nemocnici pre nevyliečiteľne chorých (Incurabili), kde sa venoval najmä postihnutým besnotou. Do roku 1908 vypomáhal vo fyziologickom laboratóriu a potom pracoval ako riadny asistent Inštitútu fyziologickej chémie. Napokon na jar 1911 sa stal primárom nemocnice pre nevyliečiteľných. Osobitne sa staral o oddelenia patologickej anatómie, tuberkulózy a o vojenské oddelenie počas prvej svetovej vojny.

Už v týchto rokoch prejavil mimoriadnu obetavosť, keď po výbuchu sopky Vezuv v apríli 1904 zachraňoval nepohyblivých pacientov z ohrozenej nemocnice v meste Torre del Greco a keď sa v roku 1911 neúnavne venoval postihnutým epidémiou cholery.

Okrem lekárskej praxe Dr. Giuseppe Moscati bol aj vedecky činný. V r. 1911 dosiahol docentúru vo fyziologickej chémii a v r. 1922 docentúru všeobecnej klinickej medicíny. Okrem voľnej docentúry bol niekoľko rokov vedúcim katedry klinickej chémie. Bol autorom 32 vedeckých publikácií a zúčastnil sa na medzinárodných vedeckých kongresoch v Budapešti (1911) a v Edinburghu (1923).

Na rozdiel od väčšiny kolegov Dr. Moscati vynikal hlbokou vierou, ktorú spájal s praktickým náboženským životom a nezištnou obetavosťou. Nikdy sa nedal opantať túžbou po obohatení. Za poskytované služby prijímal dobrovoľné príspevky, ba keď sa uňho hlásil chudobný pacient, tomu dal peniaze na lieky a niekedy aj na obživu rodiny.

Ranná návšteva sv. omše so sv. prijímaním patrili k jeho každodennému programu. Podobne ani pri styku s pacientmi nezaprel hlboké kresťanské presvedčenie. Neraz telesnú liečbu spájal s duchovnou, keď pacientom odporúčal vyspovedať sa alebo aspoň sa porozprávať s dobrým kňazom. Keď ho zavolali k smrteľnej posteli slávneho talianskeho speváka Enrica Carusa, úprimne mu odporúčal, aby sa pred veľkou cestou do večnosti poradil s najslávnejším lekárom - Ježišom Kristom. Caruso súhlasil. Prišiel kňaz a slávny umelec sa s vyrovnaným svedomím a pokojom lúčil s pozemským životom. Podobne nezaváhal, keď pri jednej prednáške profesor L. Bianchi odpadol a bolo vidno, že zomiera. Lekársky sa už nedalo nič robiť a na zavolanie kňaza bolo neskoro. Dr. Moscati pomohol zomierajúcemu profesorovi aspoň vzbudiť akt úprimnej ľútosti.

Láska k pravde a úprimné priznanie sa ku kresťanskej viere patrili medzi jeho základné hodnoty. V jeho zápiskoch zo 17. októbra 1922 čítame: "Miluj pravdu, ukáž, čím si, bez pretvárky a bez ľudských ohľadov. A keď ťa niekedy pravda bude stáť prenasledovanie, prijmi ho s odvahou, keď bude stáť bolesti, snaž sa ich pretrpieť. A keby si za pravdu mal obetovať seba samého a svoj život, buď silný v tejto obete."

Jedni obdivovali jeho mravnú bezúhonnosť, iní ho chceli o ňu pripraviť. Raz ho pod falošnou zámienkou zavolali k posteli provokatívnej prostitútky. Dr. Moscati reagoval na túto bezcharakternú intrigu tak, že šiel do kostola rehoľných sestier večnej poklony a tam pred obrazom Panny Márie Dobrej rady urobil sľub sexuálnej zdržanlivosti.

V polovici apríla 1927 trochu chorľavel. Keď sa cítil lepšie, znovu začal pracovať. Dňa 27. apríla začal deň normálne sv. omšou a sv. prijímaním. Po práci v nemocnici šiel po poludní domov, aby sa venoval pacientom, ktorí ho tam už čakali. Okolo tretej povedal príbuzným a návštevníkom, že sa necíti dobre. Odišiel do svojej izby sadol si do kresla, zložil ruky na prsia, hlavu naklonil nabok a ticho naposledy vydýchol. Mal necelých 47 rokov.

Jeho pohreb bol ozajstným triumfom. Zúčastnili sa na ňom jeho zdravotnícki spolupracovníci, jeho obdivovatelia, ako aj tí, ktorým rozličným spôsobom pomohol. Keďže jeho úcta aj po smrti ostávala veľmi živá, 16. novembra 1930 preniesli jeho telesné pozostatky do jezuitského kostola "Gesú nuovo", kam chodieval na sv. omšu.

Počas Sv. roku 1975 pápež Pavol VI. vyhlásil Dr. Jozefa Moscatiho za blahoslaveného a počas biskupskej synody, ktorá v r. 1987 rokovala o laikoch, pápež Ján Pavol II. ho vyhlásil za svätého.