S menom sv. Karola Boromejského je spojené úspešné zakončenie Tridentského cirkevného snemu a uvádzanie do života jeho reformných dekrétov. Ba svätý milánsky arcibiskup sa stal vzorom duchovného pastiera, ktorý všetky telesné i duševné sily dáva do služieb svojich veriacich.

Svätý Karol Boromejský pochádzal z významnej lombardskej rodiny. Narodil sa 2. októbra 1538 na otcovskom majetku v mestečku Arone na západnom brehu jazera Lago Maggiore v severnom Taliansku. Keďže bol druhorodeným synom a zdal sa byť súci pre duchovný stav, milánsky arcibiskup ho na otcovo želanie už ako sedemročného prijal do stavu klerikov a o päť rokov neskôr mu dal už aj prvé benefícium. Bol to vtedajší spôsob, ktorý narobil v Cirkvi veľa zla. No v tomto prípade dorastajúci chlapec vyhlásil, že všetok hmotný zisk z benefícia venuje chudobným.

Medzitým však, keď mal Karol deväť rokov, zomrela mu matka, ktorá pochádzala zo známeho rodu Medici. Otec zveril syna do rúk dobrých učiteľov a vychovávateľov v meste Miláne. Roku 1552, teda keď mal 14 rokov, chlapec začal študovať právo na pávijskej univerzite. Skončil ho úspešne o sedem rokov neskôr doktorátom z rímskeho a cirkevného práva. No jeho otec sa nedožil synovej promócie, Zomrel rok predtým.

Krátko po skončení Karolových štúdií, koncom roku 1559, sa stal pápežom jeho ujec (matkin brat) Gianangelo de´Medici, ktorý prijal meno Pius IV. Nový pápež čoskoro po zvolení povolal do Ríma Karola a jeho staršieho brata Federica. A kým staršieho Federica poveril štátnickými úlohami, Karola si podržal pri sebe ako tajomníka a zveril mu viaceré cirkevné funkcie. Medziiným ho v januári 1560 vymenoval za kardinála a krátko nato za administrátora milánskeho arcibiskupstva, ale s povinnosťou ostať v Ríme.

Bol to klasický prípad nepotizmu, ktorý narobil toľko škody v Cirkvi. Ale tentoraz bol jeho výsledok šťastlivý. Mladý pápežov synovec, hoci mal iba 22 rokov a nebol ani vysvätený za kňaza, preukázal strýkovi a Cirkvi cenné služby. On mal veľké zásluhy na tom, že Pius IV. v januári 1562 znova zvolal prerušený Tridentský koncil a že ho 4. decembra 1563 šťastlivo skončil. On mal tiež zásluhy na rýchlom pápežovom schválení koncilových rozhodnutí a na ich bezodkladnom uvádzaní do života.

Citeľnú zmenu v Karolovom živote spôsobila náhla smrť jeho brata Federica v novembri 1562. Najstarší brat zomrel bez mužských potomkov. Karolovi pripadla úloha byť pokračovateľom rodu. Za kňaza ešte nebol vysvätený a od ujca pápeža mohol dostať všetky potrebné dišpenzy, aby mohol uzavrieť riadne manželstvo. No Karol rozmýšľal ináč. Videl v bratovej smrti Boží zásah a rozhodol sa zmeniť svoj život. Hoci jeho dovtedajší život bol mravne bezchybný a celkom oddaný cirkevnej službe, predsa bol priveľmi panský, elegantný a s malým záujmom o duchovný život. Odteraz to malo byť inakšie. Ešte v deň bratovej smrti sa po porade so svojím spovedníkom, františkánom, rozhodol, že sa dá vysvätiť za kňaza a že zmení životný štýl.

Na kňazskú vysviacku sa pripravoval dôkladnými duchovnými cvičeniami pod vedením jezuitu o. Riberu, ktorého si potom zvolil za duchovného vodcu. Kňazstvo prijal v júli 1563. V decembri toho istého roku bol vysvätený za biskupa.

So zmenou života to myslel veľmi vážne. Zriekol sa každej zábavy, ba naopak, viedol život ustavičného odriekania. Pritom si prehlboval teologické vedomosti a cvičil sa v kázaní, ktoré pokladal v dušpastierstve za veľmi dôležité. Pápež sa spočiatku zle pozeral na synovcovu asketickú prísnosť, ktorú pokladal za prehnanú, a obviňoval z nej predovšetkým jezuitov, najmä Karolovho duchovného vodcu. Keď však videl dobré výsledky synovcovej zmeny, začal si ho ešte väčšmi vážiť a i sám kde-čo zmenil vo svojom živote podľa jeho príkladu.

Karol Boromejský bol už roku 1560 vymenovaný za administrátora milánskej diecézy a v máji 1564 priamo za milánskeho arcibiskupa. Lenže práce okolo koncilu a úlohy v pápežskej kúrii ho celkom viazali, takže sa vôbec nemohol venovať svojej diecéze. Roku 1564 sa mu však aspoň podarilo nájsť dobrého a vzdelaného kňaza N. Ormaneta z Verony, ktorého vymenoval za generálneho vikára milánskeho arcibiskupstva. Mons. Ormaneto na Karolov podnet hneď po príchode do Milána zvolal diecéznu synodu, založil seminár a začal reformu ženských kláštorov.

Konečne 1. septembra 1565 dovolil pápež Karolovi Boromejskému odísť do Milána, a to v hodnosti nielen arcibiskupa, ale aj pápežského legáta, ktorý môže usporiadať biskupské synody vo svojej cirkevnej provincii, do ktorej patrilo 15 biskupstiev v Lombardsku, Ligúrii a Piemonte. Karol sa však ešte poriadne neusadil na novom mieste a už ho rýchlo volali do Ríma k ťažko chorému pápežovi. Pius IV. zomrel 9. decembra 1565 v náručí svojho synovca. Karol ako kardinál ostal aj na konkláve, v ktorom bol zvolený za pápeža dominikán Michele Ghislieri s menom Pius V. Potom sa už s konečnou platnosťou vrátil do Milána.

Milánske arcibiskupstvo patrilo vždy medzi najväčšie v Cirkvi. Karol Boromejský si uvedomil, že na uspokojivé zvládnutie pastoračnej služby je potrebné aj jej účelné usporiadanie. Preto rozdelil arcibiskupstvo na dvanásť obvodov: šesť v meste a šesť na vidieku. Podľa pastoračných potrieb usporiadal aj farnosti: viaceré neúčelné zrušil a vybudoval nové tam, kde bolo potrebné. Okrem toho sa staral o všetky cirkevné zariadenia, aby dobre plnili svoje poslanie, a keď bolo treba, zakladal nové.

O rozsahu arcibiskupovej starostlivosti si môžeme urobiť aspoň akú-takú predstavu, keď si uvedieme niektoré údaje o vtedajších cirkevných zariadeniach.

V posledných rokoch jeho účinkovania malo milánske arcibiskupstvo vyše 750 farností, vyše 2000 diecéznych a 1200 rehoľných. kňazov, 1000 rehoľných bratov a 3400 rehoľných sestier, 740 katechetických škôl, 886 nábožných združení (väčšinou bratstvá), 16 útulkov pre chorých, starých, choromyseľných, siroty, žobrákov atď., domovy pre dievčatá a pre ženy, ktoré nežili v rodinách (slobodné dievčatá, vdovy, opustené manželky, dievčatá bez dozoru, kajúcnice i prostitútky, ktoré v domove viedli k usporiadanému spôsobu života), a 24 charitatívnych stredísk, ktoré zaisťovali pomoc takmer stotisíc chudobným.

Tridentský koncil kládol veľký dôraz na výchovu duchovenstva. A to bola aj jedna z prvých starostí Karola Boromojského. Ešte prv ako prišiel do Milána, poveril roku 1564 svojho generálneho vikára, aby založil kňazský seminár. Tak sa aj stalo a v provizórnych podmienkach sa pripravovalo na kňazstvo 34 klerikov. V ďalšom roku bol seminár premiestený do väčšej budovy bývalého kláštora, ktorá sa po viacerých úpravách stala sídlom veľkého milánskeho seminára až do roku 1930.

Karol Boromejský zveril vedenie seminára jezuitom. Mal však dve podmienky, a to, že hlavné slovo v seminári ostáva arcibiskupovi a že nik zo seminaristov nesmie vstúpiť do jezuitskej rehole. Kým s prvou podmienkou neboli ťažkostí, druhá sa ukázala neudržateľná. Niektorí seminaristi sa aj napriek odhováraniu dožadovali prijatia do rehole a ani arcibiskup ani jezuiti nemali právo im to zabrániť. No diecézne duchovenstvo si sťažovalo, že takto odchádzajú k jezuitom práve najlepší kandidáti kňazstva. Karol Boromejský ukončil spor tým, že po pätnástich rokoch (1579) zveril vedenie seminára tzv. Oblátom sv. Ambróza. Bolo to združenie diecéznych kňazov, ktoré bolo celkom k dispozícii arcibiskupovi.

Karol Boromejský založil v Miláne aj tzv. Helvétske kolégium pre švajčiarskych seminaristov a v cirkevnej provincii viacero tzv. malých seminárov pre mladších kandidátov kňazstva.

Milánsky arcibiskup nezabúdal ani na všeobecnú kultúru, ktorú chcel sprístupniť aj tým najchudobnejším. V rokoch 1564-68 dal postaviť v Pávii kolégium pre chudobných univerzitných študentov. V Miláne založil univerzitu Brera (otvorená v januári 1572) a podporil založenie viacerých kolégií, vedených poväčšine rehoľníkmi.

Popri záujme o duchovenstvo, kultúru a dobročinnosť Karol Boromejský nikdy nezabudol na duševné potreby svojich veriacich. Aby ich čo najlepšie poznal a vyšiel im v ústrety, robil dôkladnú vizitáciu celého arcibiskupstva. Najprv pripravil návštevu každej farnosti prostredníctvom svojho delegáta a niekoľkých vybraných kňazov, medzi ktorými obyčajne boli aj rehoľníci. Kňazi vysvetlili ľuďom význam vizitácie a pripravili ich na ňu primeranými pobožnosťami a vysluhovaním sviatostí, najmä sviatosti pokánia. Tiež vyriešili menšie problémy, ktoré spadali do ich kompetencie.

Sama vizitácia sa začínala sprievodom, ktorým vyšli veriaci v ústrety svojmu arcibiskupovi a priviedli ho do kostola, kde bola slávnostná sv. omša. Arcibiskup pri nej kázal a osobne podával Eucharistiu tým, čo mali záujem o sv. prijímanie. Okrem toho udelil birmovancom sviatosť birmovania. Potom venoval veľkú pozornosť stavu farnosti. Zaujímalo ho, ako je vybavený kostol, v akom stave sú bohoslužobné a všetky posvätné predmety, ako sa vykonávajú bohoslužby a pobožnosti a ako sa pri nich správajú veriaci.

Ale Karol Boromejský neobmedzoval kresťanský život iba na kostol. Chcel vedieť, ako sa veriaci správajú aj v každodennom živote: či svätia sviatočné dni a či zachovávajú prikázané pôsty; či sa nevyskytujú prípady konkubinátu, vydierania alebo zbojníctva; či rodičia dobre vychovávajú deti; či sa muži a ženy slušne obliekajú; či veriaci podporujú dobročinnosť; či dobre fungujú charitatívne zariadenia a či je v kláštoroch patričná disciplína a poriadok. Tam, kde bolo treba niečo napraviť, arcibiskup ohľaduplne, ale rozhodne zasiahol. Pritom nepostupoval odmerane, úradne, prostredníctvom druhých. Usiloval sa stretnúť s každým, kto to potreboval, alebo kto prejavil o stretnutie záujem.

Takto sa podarilo svedomitému arcipastierovi odstrániť mnohé neporiadky a pozdvihnúť celkovú úroveň jemu zverených veriacich.

Ale niektorým sa nepáčila reformátorská horlivosť Karola Boromejského. Tak kanonici istej milánskej kapituly (S. Maria della Scala) odmietali arcibiskupovu vizitáciu a získali na svoju stranu aj španielskeho miestodržiteľa Milána. Keď arcibiskup nástojil na vizitácii, miestodržiteľ ho obžaloval u pápeža a španielskeho kráľa. No tak pápež ako aj kráľ Filip II. dali za pravdu Karolovi Boromejskému a neposlušní kanonici sa museli podriadiť.

Ešte ostrejšia zrážka so španielskym guvernérom vznikla roku 1579 pre karneval, ktorý Milánčania slávili na prvú pôstnu nedeľu. Arcibiskup žiadal, aby sa karnevalové slávnosti skončili už v sobotu. Miestodržiteľ nielenže neustúpil, ale vyhlásil karneval na každú pôstnu nedeľu. Mnohým ľahkomyseľným Milánčanom sa to páčilo. Vtedy si arcibiskup pokladal za povinnosť čo najrozhodnejšie zasiahnuť a pohrozil ľuďom exkomunikáciou. Ľudia, hoc aj neradi, poslúchli. Guvernéra sa to dotklo; zostavil proti arcibiskupovi sťažnosť, ktorú dal podpísať zástupcom mešťanov a s osobitnou delegáciou ju poslal pápežovi. V tomto prípade išiel k pápežovi aj Karol Boromejský a dosiahol schválenie svojho postupu. V ďalšom roku guvernér znova vyhlásil na pôstne nedele karneval, ale ľudia sa na ňom nezúčastnili, ba ani guvernérove deti. O niekoľko mesiacov guvernér zomrel. Pred smrťou sa zmieril s Cirkvou i s Karolom Boromejským. A od tých čias sa nijaký občiansky predstaviteľ nepostavil proti arcibiskupovi.

Najväčšie nepriateľstvo proti Karolovi Boromejskému neprejavili španielski vládni úradníci, ale členovia rehole "humiliátov". Táto rehoľa bola na úpadku a pápež Pius V. požiadal arcibiskupa, aby ju zreformoval. Mnísi o tom nechceli ani počuť, ba štyria z nich sa dohodli, že arcibiskupa zabijú. Vykonávateľom atentátu sa stal istý fra Girolamo Donato. Ten vystrelil odzadu na Karola Boromejského, keď sa modlil vo svojej kaplnke. Guľka síce prenikla cez arcibiskupove šaty, ale jeho, napodiv, neporanila. Sprisahanci utiekli do Savojska, ale tam ich chytili a popravili. Rehoľu humiliátov potom pápež zrušil.

Niet pochýb, že Karol Boromejský sa telom i dušou usiloval uskutočniť cirkevnú obnovu, akú požadoval Tridentský koncil. No nechcel, aby sa zachádzalo priďaleko a aby sa pri obrane viery a mravov používali násilné prostriedky. Preto sa roku 1566 celou váhou svojej osobnosti postavil proti uvedeniu španielskej inkvizície do Milána a sám nikdy nepoužíval inkvizičné praktiky.

Už sme spomenuli starostlivosť Karola Boromejského o všetkých, čo potrebovali pomoc. Táto jeho praktická kresťanská láska sa veľmi výrazne prejavila pri vypuknutí moru v Miláne v auguste 1576.

Arcibiskup bol v tom čase na pastoračnej vizitácii mimo mesta. Keď sa dozvedel o pohrome, bez meškania sa ponáhľal do Milána. Kým guvernér a iní vysokí úradníci utekali zo zamoreného mesta, arcibiskup chcel byť pri svojich postihnutých veriacich. Pre každý prípad urobil 9. septembra testament, v ktorom poručil celé svoje osobné imanie hlavnej milánskej nemocnici. A potom sa celkom dal do služby chorých a zomierajúcich. Okrem duchovnej služby poskytoval úbožiakom aj hmotnú pomoc, nakoľko mu to jeho možnosti dovoľovali.