Svätý pápež Klement I. sa nazýva aj Rímsky, aby sa odlíšil od starokresťanského teológa Klementa Alexandrijského. Bol tretím nástupcom apoštola Petra vo vedení rímskej a všeobecnej Cirkvi. Spravoval ju pravdepodobne v rokoch 88-97.

O jeho pôvode nevieme nič určité. Viacerí biblisti a kresťanskí historici predpokladajú, že Klement bol aspoň za istý čas spolupracovníkom sv. Pavla. Naňho vzťahujú apoštolove slová v liste Filipanom: "Šľachetný Syzygos... zaujmi sa ich, lebo sa so mnou namáhali pri šírení evanjelia spolu s Klementom a ostatnými spolupracovníkmi, ktorých mená sú zapísané v knihe života" (Flp 4,3).

Z listu, ktorý Klement písal korintskej cirkvi, vidieť, že veľmi dobre poznal starozákonné biblické knihy, dokonca aj apokryfy, a pritom získal vzdelanie v gréckom kultúrnom prostredí. Preto ho niektorí pokladali za helenistického Žida. Bolo by však treba ešte vysvetliť jeho čisto rímske meno, ktoré sa častejšie vyskytovalo v známej rímskej rodine Fláviovcov. V každom prípade Klement spájal v sebe tri veľké stredomorské kultúry a mal tak dôležité predpoklady na vedenie všeobecnej Cirkvi. Cenným dokladom toho, ako toto vedenie uskutočňoval, je spomenutý list Korinťanom.

Dôvodom na napísanie listu boli nepokoje v korintskej cirkvi. Niektorí mladí kresťania odmietli uznávať starších kňazov a znemožnili ich ďalšie účinkovanie. Keď správa o tom prišla do Ríma, Klement pokladal za potrebné zasiahnuť. V mene rímskej cirkvi napísal dlhší list, ktorý patrí k najvzácnejším starokresťanským spisom.

Prvá časť listu obsahuje všeobecné zásady a pripomienky. Klement v nej nabáda k svornosti, pokoju a poriadku. V druhej časti sa už priamo zaoberá korintskými udalosťami. Poukazuje na hierarchický poriadok, ktorý ustanovil Kristus a ktorý odovzdali cirkevným spoločenstvám apoštoli. Na základe tohto poriadku biskupi, kňazi a diakoni majú právomoc nie od laických veriacich, ale od apoštolov a od ich právoplatne ustanovených nástupcov. Preto aj v Korinte treba znova uviesť do cirkevnej služby kňazov, ktorých z nej vytisli odbojní laici. A pôvodcovia rozbrojov majú robiť primerané pokánie. V závere listu Klement vyjadruje nádej, že poslovia, ktorí niesli list, sa budú môcť vrátiť do Ríma s dobrou správou, že v korintskej cirkvi znova zavládol pokoj a poriadok.

Z historického hľadiska je list cenný pre zmienky o Nerónovom prenasledovaní kresťanov, o mučeníctve sv. Petra a Pavla v Ríme, o niektorých problémoch Cirkvi v tom období, o jej usporiadaní a o jej kladnom vzťahu k rímskej vládnej moci. List sa končí modlitbou, ktorá je pravdepodobne obmenou liturgickej modlitby používanej v najstarších časoch v Ríme. List je zvlášť významný ako svedectvo o prvenstve rímskej cirkvi, ktoré si táto uvedomovala od najstarších čias a ktoré uznávali aj ostatné cirkvi.

Klementov list bol v takej vážnosti, že v Korinte a na iných miestach sa čítaval v nedeľu na eucharistickom zhromaždení spolu so Sv. písmom. List používali a odvolávali sa naň aj najstarší cirkevní spisovatelia počnúc sv. Polykarpom.

Podľa starej rímskej tradície, siahajúcej až do 4. storočia, pápež Klement I. zomrel mučeníckou smrťou, a to vo vyhnanstve na južnom Kryme. No historikov mýli skutočnosť, žé vážni cirkevní spisovatelia, ktorí píšu o Klementovi Rímskom (sv. Irenej, Euzébius, sv. Hieronym), nespomínajú jeho mučeníctvo.

Nie sú však priame dôkazy, ktoré by popierali rímsku tradíciu, podľa ktorej bol sv. Klement na Kryme zabitý a pochovaný. Jeho telesné pozostatky našli svätí solúnski bratia Cyril a Metod, keď boli s byzantským posolstvom u krymských Chazarov pred svojím pôsobením na Veľkej Morave. Tieto ostatky potom priniesli (r. 867) do Ríma a pápež Hadrián II. ich uložil v bazilike, zasvätenej sv. Klementovi. V tejto bazilike bol napokon pochovaný aj jeden zo spomenutých solúnskych bratov, našich vierozvestov, sv. Konštantín-Cyril.