Svätý opát Kolumbán patrí medzi silné a svojrázne postavy cirkevných dejín. Možno ho pokladať za priekopníka a azda aj za najúspešnejšieho člena misie, ktorú írsko-škótski mnísi vykonávali na európskej pevnine v 6.-10. storočí.

Pochádzal z kráľovstva Leinster vo východnom Írsku, kde sa narodil okolo roku 543. Dosiahol veľké vzdelanie: dobre poznal bibliu, rímsku literatúru i diela starých kresťanských spisovateľov. V mladosti prežil krízu, v ktorej pociťoval veľké napätie medzi zmyslovými a duchovnými ideálmi. Napokon sa rozhodol pre kláštorný život.

Najprv vstúpil do kláštora v Cluain-Inis vo svojej domovine. Ale z túžby po väčšej mníšskej dokonalosti prešiel do prísneho kláštora Bangor v severnom Írsku. Tam sa z neho pod vedením povestného opáta Comgalla stal horlivý mních a úspešný učiteľ. Bol aj literárne činný, dokonca písal básne. Opát Comgall sa nádejal, že Kolumbán sa stane jeho nástupcom. Ale ten nástojčivo žiadal, aby smel ísť s niektorými spoločníkmi do Európy, kde by pracovali na obnovení naštrbenej viery. Kresťanstvo v západnej Európe bolo totiž po sťahovaní národov silne poznačené nekresťanským zmýšľaním a životom nových pánov týchto krajín. Írski mnísi tam chceli znova nastoliť také kresťanstvo, aké prijali kedysi z Ríma a z Galie. Opát Comgall nakoniec súhlasil s Kolumbánovou žiadosťou a ten niekedy okolo roku 590 odplával s dvanástimi spoločníkmi do Galie.

V Galii sa írski mnísi usadili v Burgundsku (terajšie východné Francúzsko) pri hornom toku rieky Saône. Tam im franský kráľ Childebert daroval zrúcaninu starej rímskej pevnosti Annegray. Mnísi opravili, čo sa dalo, k starým múrom pristavali nové cely a začali kláštorný život v modlitbe, skutkoch pokánia a práci. Čoskoro sa rozniesla povesť o cudzích mníchoch, ktorí majú na hlave čudnú tonzúru (vystrihané vlasy) v podobe kríža, modlia sa, žijú veľmi tvrdo, budujú stavby a pustatinu premieňajú na kultivovanú zem. Okrem toho sa šírili zvesti o Kolumbánových zázrakoch a o jeho schopnosti ovládať divé zvery. 0 írskych mníchov sa začali zaujímať zvedavci, ale popri nich aj nadšenci a kajúcnici, ktorí sa hlásili do ich spoločenstva. Bolo treba založiť nový kláštor.

Burgundskí páni ponúkli mníchom zrúcaniny starého kúpeľného miesta Luxeuil. Tu vybudoval Kolumbán veľký kláštor, ktorý mal neskôr bohatú a pohnutú históriu. Kolumbán postavil ešte tretí kláštor na hodinu chôdze od Luxeuil. Volal sa Fontaine a bol určený prevažne pre kajúcnikov, ktorí si zvolili mníšsky život. Počet mníchov v troch spomenutých kláštoroch vzrástol na vyše 200. Kolumbán pre nich napísal pravidlá, ktorými sa riadili v každodennom živote. K nim patrili aj dve knihy pokánia alebo pokút, ktoré svedčili o prísnom režime Kolumbánových kláštorov. Za každý, aj menší priestupok bol citeľný trest. Tak napríklad, keď niekto použil slová "moje" alebo "tvoje", dostal šesť úderov prútom; keď neodpovedal pri chórovej modlitbe "Amen", dostal 30 úderov; keď sa rozprával sám dôverne s nejakou ženou, ostal deň bez jedla, alebo dva dni bol o chlebe a o vode, alebo dostal 200 úderov prútom.

Nám znejú takéto predpisy veľmi čudne. Ale tie boli určené mužom, ktorí nepoznali polovičatosť a kompromisy. Boli to ľudia, ktorí vyrástli v drsnom až krutom prostredí. Divé návyky a náklonnosť mohli ovládnuť iba silnou uzdou. A vidieť, že ľudia tomu dobre rozumeli. Do kláštora ich nik nenaháňal, a predsa Kolumbán mal vždy dosť nasledovníkov, ktorí dobrovoľne prijímali tvrdú regulu. Z druhej strany sa tu prejavila históriou často overená skúsenosť, že prísnosť napĺňa kláštory, kým pohodlie ich vyprázdňuje.

Kolumbán chcel prispieť k obnove Cirkvi. A v tomto smere urobil veľa dobrého, no niekedy sa stroho pridŕžal starej írskej tradície, aj keď to bolo v rozpore s novým cirkevným poriadkom. Tak sa dostal do rozbroja s burgundskými biskupmi, lebo sa pridŕžal starého dátumu slávenia Veľkej noci.

Ešte vážnejšiu zrážku mal Kolumbán s kráľom Teodorichom, ktorého odsudzoval pre konkubinát a predpovedal mu skorú skazu. V tomto prípade bol Kolumbán v práve, ibaže jeho vystupovanie bolo niekedy príliš ostré. Opátov konflikt s kráľom sa skončil tak, že Kolumbán spolu s niektorými mníchmi musel opustiť Burgundsko. Mal byť deportovaný do Írska. Ale loď, ktorá ho vzala na palubu v prístave Nantes, ešte pred vyplávaním na more uviazla na plytčine, takže všetci cestujúci ju museli opustiť. Mníchov sa ujal neustrijský kráľ Chlotar, ktorý im umožnil dostať sa k zürišskému jazeru. Tam tiež nezostali, lebo Kolumbánov horlivý spoločník Galus (Gál) ničením pohanských chrámov a bôžikov pobúril obyvateľstvo, ktoré bolo ešte z veľkej časti pohanské. Napokon sa usadili na východnom brehu Bodamského jazera, kde v Bregenzi založili kláštor. Aj tam im spočiatku Gálova priveľká horlivosť pôsobila ťažkosti, ale neskôr sa tu vyvinula úspešná misia.

Po asi trojročnom pobyte Kolumbán poveril Gála vedením bregenzského kláštora a sám odišiel na juh, do Itálie, kde medzi Piacenzou a Janovom založil posledný kláštor svojho života - Bobbio. Z Bobbia sa stalo slávne stredisko duchovného života a kultúry, v ktorom bolo až 150 mníchov. Ale Kolumbán žil v tomto kláštore už iba krátky čas. Zomrel 23. novembra 615. Jeho telesné pozostatky sa uchovávajú v krypte jemu zasvätenej baziliky.

Opát Kolumbán bol svätec, ktorého nemožno vo všetkom nasledovať. Bol to však priamy, Bohu oddaný muž, ktorý urobil veľa dobrého pre svojich súčasníkov i pre ďalšie pokolenia.