Svätý Lev I. Veľký patrí medzi významné postavy cirkevných i svetových dejín.

Dátum a miesto jeho narodenia nepoznáme. Narodil sa pravdepodobne koncom 4. storočia. Staré pápežské dejiny Liber Pontificalis o ňom hovoria, že bol Toskánec, ale niektoré vážne dôvody hovoria v prospech domnienky, že rodom bol Riman. Azda jeho rodičia pochádzali z Toskánska.

Lev bol od skorej mladosti členom rímskeho kléru. Za pontifikátu pápeža Celestína I. (422-432) zaujímal už významné miesto v rímskom duchovenstve. Roku 430 presvedčil cirkevného spisovateľa Jána Kasiána, aby zostavil spis o Vtelení proti Nestorovej bludnej náuke. V úvode Kasián nazýva Leva "ozdobou rímskej cirkvi a Božej služby". Roku 431 sa patriarcha sv. Cyril Alexandrijský obrátil na Leva, aby uplatnil svoj vplyv na pápeža pri riešení istého sporu s jeruzalemským patriarchom. Levovi sa pripisuje aj zbierka pápežských a synodálnych dokumentov, ktorú pápež Celestín pripojil k svojmu listu provensálskym mníchom o blude pelagianizmu.

Po Celestínovi nastúpil na pápežský stolec Sixtus III. Aj ten používal Levove cenné služby. V roku 440 ho dokonca poslal do Galie, aby pomohol urovnať spor medzi dvoma poprednými osobnosťami Západorímskej ríše. Lev úspešne zvládol toto poslanie a pomohol tak zamedziť vypuknutiu občianskej vojny.

Práve za Levovho pobytu v Galii zomrel pápež Sixtus III. Rímski duchovní a veriaci jednomyseľne zvolili za jeho nástupcu Leva. Keď sa ten vrátil, prijal 29. septembra biskupskú vysviacku a ujal sa vedenia rímskej i všeobecnej Cirkvi.

Pontifikát Leva I. spadá do ťažkého dejinného obdobia. Politické rozpory a sťahovanie národov viedli Západorímsku ríšu k zániku. Okrem toho bolo v Cirkvi niekoľko heretických prúdov, ktoré narúšali jej jednotu, pokoj a čistotu viery. Boli to arianizmus, pelagianizmus, manicheizmus, priscilianizmus, nestorianizmus a eutychianizmus (monofyzitizmus).

Pápež Lev I. mal za vyše 20-ročného pontifikátu dosť príležitostí zaujať stanovisko ku každému zo spomenutých bludov. Ak bolo treba, zapodieval sa nimi v oficiálnych vyhláseniach, ale najviac miesta a pozornosti im venoval v kázňach. Keďže bol dobrý rečník a vedel jasne podávať aj ťažšie myšlienky, ľudia ho radi počúvali. A on využíval každú vhodnú príležitosť, aby ich poučoval o pravdách viery a zároveň, aby ich vystríhal pred chybnými náukami.

So starosťou o duchovné dobro veriacich Lev Veľký spájal aj starostlivosť o ich blahobyt a bezpečnosť. Dva razy sa postavil proti násilným dobyvateľom, aby zachránil životy, pokoj a podľa možnosti aj imanie svojich veriacich.

Prvý raz to bolo roku 452, keď' diví Húni prešli z Dunajskej kotliny cez Alpy do severnej Itálie a nič im nemohlo zabrániť v postupe na juh, na Rím. Vtedy sa im pápež Lev vybral v ústrety. Natrafil na nich blízo Mantovy, na severnom brehu rieky Pádu. A tam, hoci bol celkom bezbranný, dokázal to, čo sa nepodarilo nijakej armáde tých čias: presvedčil húnskeho vodcu Atilu, ktorého nazývali "Boží bič", aby sa bez boja a bez koristi vrátil na sever, odkiaľ prišiel.

Druhý raz pápež takto bránil Rimanov o tri roky neskôr, a to proti Vandalom, ktorí napadli Itáliu a Rím zo severnej Afriky. Tentoraz bol menej úspešný. Vandali obsadili na dva týždne Rím a plienili ho. Ale pápež Lev dosiahol u ich vodcu Gensericha aspoň to, že jeho bojovníci nezabíjali ľudí a nepodpálili mesto.

Okrem starosti o rímske biskupstvo sa Lev Veľký ako nástupca apoštola Petra zaujímal o stav celej Cirkvi. Popri vieroučných otázkach sa často zaoberal cirkevnou disciplínou. Viackrát zasiahol do hierarchických neporiadkov a sporov v Galii, severnej Afrike a Ilýrsku.

Azda najviac starostí mu spôsobili vieroučno-disciplinárne nepokoje, ktoré vypukli v súvislosti s Eutychovou bludnou náukou o jednej prirodzenosti v Ježišovi Kristovi. Táto náuka je známa pod menom monofyzitizmus a na Východe má stúpencov až po naše časy.

Carihradský mních Eutyches nechcel pôvodne nijakú herézu. Iba pri popieraní bludnej náuky nestorianizmu, ktorá príliš oddeľovala ľudskú a božskú prirodzenosť v Kristovi, zašiel do opačnej krajnosti. Pripúšťal v Ježišovi Kristovi iba jedinú prirodzenosť, a to božskú, ktorá údajne celkom pohltila ľudskú. Carihradský biskup Flavián s metropolitnou synodou odsúdil Eutychovu náuku. Ten sa však odvolal k pápežovi Levovi listom, v ktorom vystupoval ako obranca viery proti nestorianizmu. Pápež ho v odpovedi pochválil za horlivosť, ale chcel si všetko dôkladne vyšetriť. Celú pravdu sa dozvedel až od biskupa Flaviána.

Do sporu zasiahol cisár Teodózius II., ktorý sa zastával Eutycha a zvolal cirkevný snem do Efezu roku 449. Pápež, aby nesťažoval situáciu, súhlasil so zvolaním snemu a poslal naň troch delegátov. Cisárovi sa ospravedlnil, že nemôže prísť osobne pre nebezpečnú situáciu v Ríme. Súčasne však poslal carihradskému biskupovi dogmatický list, známy pod menom Tomus ad Flavianum. Pápež v ňom vysvetlil cirkevnú náuku o dvoch prirodzenostiach, božej a ľudskej, ktoré sú navzájom odlišné, ale spájajú sa v jednej osobe Ježiša Krista.

Pápežskí legáti v Efeze nič nezmohli. Zhromaždenie bolo celkom v rukách cisárových a Eutychových prívržencov. Tí vyhlásili za zosadených všetkých Eutychových odporcov, najmä carihradského biskupa Flaviána. Starého biskupa tak zbili, že na tretí deň zomrel. Keď sa to Lev Veľký dozvedel, nielen odmietol rozhodnutia efezského zhromaždenia, ale nazval ho namiesto "Concilium Ephesium" (Efezský koncil) "Latrocinium Ephesinum" (Efezské zbojníctvo), a tak aj vošlo do dejín.

Roku 450 nastúpil po cisárovi Teodóziovi jeho švagor Marcián. Ten bol Cirkvi oddaný aj s manželkou Pulcheriou. Obidvaja sa zaslúžili o rehabilitáciu biskupa Flaviána, potrestali jeho vrahov a vyhlásili dekréty Efezskej synody za neplatné. Cisár rozhodol, že sa bude konať nový koncil, ktorý sa mal zísť v Nicei, ale napokon zasadal v októbri 451 v Chalcedone. Pápež poslal na koncil svojich delegátov, ktorým dal podrobné inštrukcie. Okrem iného žiadal prijať Tomus ad Flavianum. Po delegátoch poslal osobitné listy cisárovi, cisárovnej, novému carihradskému biskupovi a významným členom koncilu.

Na cirkevnom sneme sa zhromaždilo do 600 biskupov. Hlavným bodom bolo prečítanie a slávnostné prijatie dogmatického listu Leva Veľkého. Konciloví otcovia prijali list s volaním: "Toto je viera Otcov a viera apoštolov!... Levovými ústami prehovoril Peter!"

Jediné koncilové uznesenie, ktoré neprijali pápežskí legáti a s ktorým nesúhlasil ani Lev Veľký, bol tzv. 28. kánon. Podľa neho Carihradu, "druhému Rímu", patrí prednostné miesto v kresťanstve, a to hneď po starom Ríme. Pápež Lev zdôrazňoval, že významné biskupské sídla získali svoju dôstojnosť nie pre politické dôvody, ale pre apoštolský pôvod. Preto prvenstvo mali mestá, v ktorých bol biskupom apoštol Peter: Rím, Antiochia a Alexandrie, kde pôsobil Petrov žiak Marek. Pápež napísal v rokoch 452-454 carihradskému patriarchovi a iným osobnostiam štrnásť listov, v ktorých poukazoval na nesprávnosť 28. kánonu.

Pre získanie včasných a spoľahlivých informácií o udalostiach na Východe, ako aj pre zlepšenie vzájomných stykov, Lev Veľký ustanovil v Carihrade trvalú delegáciu. Tým sa začala funkcia tzv. apokrysárov, ktorí boli predchodcami neskorších nunciov.

Chalcedonský koncil odsúdil Eutychov monofyzitizmus, ale mnohí stúpenci bludného učenia nechceli prijať toto koncilové rozhodnutie. Najhoršia situácia bola v Egypte, kde prišlo aj ku krvavým bojom. Pápež Lev vplýval na cisára, carihradského biskupa a na východných metropolitov, aby prispeli každý svojím spôsobom k usporiadaniu egyptských pomerov. Z veľkej časti sa to aspoň prechodne podarilo.

A tak obnovená cirkevná jednota a pokoj obšťastnili posledné dni pápežovho života. Lev Veľký zomrel na jeseň roku 461, á to pravdepodobne 10. novembra. Pochovali ho v rímskej bazilike sv. Petra.

Svätý Lev I., nazývaný aj Veľký, bol z cirkevno-historického hľadiska najvýznamnejším pápežom kresťanského staroveku. K tomuto všeobecnému uznaniu mu pápež Benedikt XIV. priznal roku 1754 titul cirkevného učiteľa pre dôležitosť náuky, ktorú hlásal Lev Veľký Cirkvi svojho obdobia i ďalším generáciám.