O mnohých afrických krajinách hovoríme, že kresťanstvo v nich je ešte "mladé". Prvé kresťanské spoločenstvá sa tam totiž utvorili až v druhej polovici minulého storočia. Tak vo veľkej rovníkovej krajine Zaire, býv. Belgické Kongo, oslávila Cirkev ešte len nedávno storočnicu svojho trvania. Avšak napriek tomuto pomerne krátkemu času sa tu Cirkev pekne rozvila. V r. 1989 z 30 miliónov obyvateľov bolo približne polovica katolíkov s desiatkami domorodých biskupov, so stovkami domorodých kňazov a s tisíckami domorodých rehoľných sestier.

Katolícka cirkev v Zaire dokázala svoju životnosť nielen početným rastom, ale tiež pevnosťou, s akou čelila útlaku a diskriminačným opatreniam po zrušení koloniálneho režimu. Svedectvom tejto pevnosti bolo okrem iného hrdinstvo domorodých rehoľných sestier, ktoré v období nepokojov vedeli i za cenu krvi brániť najušľachtilejšie kresťanské hodnoty. To sa vzťahuje osobitne na Sestru Máriu Klementínu Anwarite Nengapeta, ktorú pápež Ján Pavol II. 15. augusta 1985 vyhlásil za blahoslavenú priamo na pôde jej rodnej krajiny.

Blahoslavená Mária Klementína, rodným menom Anwarite Nengapeta, pochádzala z pohanskej rodiny. Narodila sa 28. decembra 1941 v dedine Matali pri meste Wambe. Jej otec Amisi Batshuru bol vodičom nákladného auta. Raz sa mu prihodilo nešťastie: autom zrazil istého človeka a za to bol odsúdený na šesť mesiacov väzenia. Roku 1940, na začiatku druhej svetovej vojny, bojoval s Angličanmi v Etiópii a neskôr v Egypte. Napokon sa ohlásil z Palestíny listom, v ktorom sa zmienil manželke, že by chcel byť kresťanom, a preto sa po návrate z vojny zapíše na misii vo Wambe medzi katechumenov.

Anwaritina matka Isude bola pravá Afričanka - tichá a pracovitá. V istý deň ju priateľky pozvali na misiu Wamba, aby sa dala zapísať do katechumenátu. Isude štyri roky verne prichádzala na misiu a tak sa pripravovala na sviatosť krstu, ktorý napokon prijala v roku 1943. Pri krste dostala meno Juliana. Spolu s ňou boli pokrstené aj jej deti, medzi nimi dvojročná Anwarite, ktorá dostala krstné meno Alfonzína.

Amisi Batshuru mal so ženou Isude šesť dievčat a mohol sa pokladať za šťastného človeka. No v skutočnosti nebol šťastný. Trápila ho myšlienka, že nemá syna. Po návrate z vojny dostal vyznamenanie a tiež dajaké peniaze. Vrátil sa k svojmu predošlému zamestnaniu ako vodič nákladného auta. Pracoval u belgickej spoločnosti Forminiére, a preto sa aj s celou rodinou presťahoval do Irumu. Na predsavzatie pripraviť sa na svätý krst rýchlo zabudol. Opustil manželku a zobral si protestantskú ženu, ktorá mu síce nedala deti, ale získala ho pre protestantskú vieru. Rozvod bol veľmi bolestný, a to zvlášť pre deti. V deň, keď ich otec opustil, Alfonzína povedala:

"Napriek tomu ostáva naďalej naším otcom, a to aj vtedy, keby o nás nechcel nič vedieť". Avšak otec neprestal milovať dcéru Alfonzínu. Keď sa neskôr stala rehoľníčkou, viackrát ju navštívil a to isté urobila aj ona. Nakoniec po jej smrti sa predsa stal katolíkom (v roku 1976) a navrátil sa k svojej právoplatnej manželke.

Keď Alfonzína dovŕšila siedmy rok, začala chodiť - sprevádzaná o dva roky staršou sestrou Leontínou - do školy Sestier od Malého Ježiška.

Alfonzína Anwarite nebola mimoriadne nadaná, ale bola usilovná. Podľa svedectva učiteliek bola veľmi úslužná a stále rozhodnutá robiť dobre svojim priateľkám. Ak sa niektoré dievčatá chceli biť, ona ich hneď oddeľovala alebo bránila slabšiu.

V posledných rokoch základnej školy Alfonzína začala študovať francúzštinu, ktorá bola v Belgickom Kongu úradnou rečou spolu s domorodou kiswahili. Prišiel čas myslieť na životné povolanie. Dospievajúce africké dievčatá toho obdobia nemali veľmi na výber: čakal ich vydaj a život v rodine. O tom aj snívali a na to sa pripravovali.

No Alfonzína snívala o niečom inom. Jej matka Isude prezradila, že dcéra už od malička myslela na to, že sa zasvätí Bohu ako rehoľná sestra. Často si opakovala, čo počula od misionára Otca Alojza: "Ubikira, unapita ndoa", čo znamená, že panenstvo je viac ako manželstvo. To však neznačí, že by pohŕdala manželstvom. Naopak, ako rehoľná sestra neraz pomáhala zachraňovať mladé manželstvá, keď sa dostali do krízy. Takisto mala veľkú úctu k materstvu. Tešila sa narodeniu každého dieťaťa a neraz bola prítomná pri pôrode. Bolo vidno, že v jej zasvätení nie je nijaké podceňovanie alebo odmietanie manželstva, ale čistá radostná obeta Bohu.

Keďže jej matka nebola spokojná s dcérinou túžbou, Alfonzína sa napokon rozhodla odísť z domu bez matkinho súhlasu. Takto prišla k sestričkám do Bafuabaky a prosila ich o prijatie medzi postulantky - čakateľky rehoľnej kongregácie Sestier Svätej rodiny, ktorú Sestry od Malého Ježiška založili pre domorodé dievčatá. Sestry ju dobre poznali, a preto ju ochotne prijali. Napokon sa s tým zmierila aj matka Juliana, ktorá začala byť hrdá na svoju dcéru.

Keď Alfonzína začala postulatúru, mala ešte len 14 rokov. No pre černošské dievčatá to bol už dospelý vek. Ale zdravotne nebola veľmi pevná. Často ju postihovali bolesti hlavy ktoré ju niekedy privádzali až k slzám. Avšak napriek tomu sa usilovala verne dodržiavať rehoľný poriadok. Posilňoval ju zvlášť príklad mučeníkov. Jej priateľka z noviciátu si na ňu takto spomína:

Dňa 5. augusta 1959 sa 18-ročná Anwarite zasvätila Bohu rehoľnými sľubmi čistoty, chudoby a poslušnosti. Dostala aj nové meno: odteraz sa bude volať Sestra Mária Klementína Anwarite.

V júni 1960 Sestra Mária Klementína získala diplom učiteľky a v septembri začala vyučovať na misii Bafuabaka. "V triedach - spomína si istá jej žiačka - učiteľka Amvarite sa zaujímala o každú žiačku a všetkým nám dávala dobré rady."

Neúnavne sa venovala tiež dievčatám v internáte. Keď niektorá žiačka ochorela, ona pri nej prebdela celú noc. Prirodzene, ráno nastúpila do školy kde musela nielen vyučovať, ale aj udržovať poriadok medzi živými a hašterivými dievčatami. To však bolo na jemnú a krehkú Anwarite priveľa. Po dvoch mesiacoch takéhoto vypätia sa zrútila. Privolaný lekár konštatoval silnú nervovú depresiu spojenú s telesnou vyčerpanosťou. Sestra sa musela podrobiť absolútnemu odpočinku. Preto nemohla v školskom roku 1960-1961 vyučovať. Potom však znovu nastúpila do školy.

Sestra Klementína mala v živote heslo: "Milovať všetkých a slúžiť im!" To uplatňovala predovšetkým medzi sestrami svojej komunity. Úprimne ich milovala a keď bolo treba, vedela ich aj energicky brániť. Ukazuje to nasledovný prípad:

Istého dňa roku 1961 vtrhol do kancelárie riaditeľky školy člen lumumbovského mládežníckeho hnutia s úmyslom špiniť túto rehoľnú sestru, a to len preto, že bola cudzinka. Bolo to obdobie, v ktorom sa z koloniálneho Belgického Konga stával nový nezávislý štát Zaire. Mnohí ukazovali svoje vlastenectvo tým, že sa vŕšili na doterajších kolonizátoroch - Belgičanoch. Tak to bolo aj v tomto prípade. Mladík reval na rehoľníčku ako zmyslov zbavený. Boli prítomné aj iné sestry, ale hrmotné vystúpenie sebavedomého vlastenca ich tak nastrašilo, že sa neodvážili nič povedať.

Sestra Klementína práve vyučovala v triede. Ale po skončení hodiny prišla do riaditeľne a videla, čo sa robí. Keď zbadala, ako sa ostatné sestry boja, ona sa obrátila na mládenca:

Krikľúň nevedel, čo má povedať. Zmohol sa iba na námietku: "Ja som neprišiel debatovať s Vami. Vás sa to netýka."

Sestra Klementína bola doslovne vášnivo poriadkumilovná. Bolo nemysliteľné, že by napr. v sakristii zabudla odložiť kňazské rúcho na patričné miesto. Keď sa raz večer vracala do svojej izbičky, videla, že v sakristii sú bohoslužobné rúcha pohádzané po stole. Ale keďže vtedy nemala na starosti poriadok v sakristii, nechala to tak a šla si ľahnúť. No nemohla zaspať. Musela vstať a všetko poukladať ako treba.

Anwarite veľmi milovala deti. Avšak nebola to čisto prirodzená, citová láska. V jej denníku sa zachovali tieto slová napísané 9. apríla 1964: "Pane Ježišu, moja matka Mária a môj otec sv. Jozef, naučte ma milovať deti a všetkých mojich bratov a sestry tou istou láskou, akou ich miloval Ježiš."

V Sestre Klementíne sa spájala láskavosť s citom pre zodpovednosť a poriadok. Sestra Onomange nám rozpráva:

Sestru Anwarite najviac bolelo, že sa jej matka nachádzala vo finančných ťažkostiach. Pri istej návšteve jej matka povedala: "Dcéra moja, vieš veľmi dobre, že nás otec opustil. Tvoja staršia sestra Bernadeta zomrela. Zuzana sa vydala a má dve deti. Leontína sa tiež vydala a žije v Mambase. Tvoje dve mladšie sestry Tereza a Paulína študujú a tak mi nik nepomôže. Vráť sa domov, lebo ty si moja jediná nádej."

Bola to naliehavá prosba, voči ktorej dcéra nemohla ostať ľahostajná. No táto prosba sa priamo dotýkala jej rehoľného povolania. Preto rozvážne povedala matke:

Keď skončila so svojimi dôvodmi, povedala vážne matke: "Mamička, prečo si ma chcela odhovoriť od môjho povolania? Za pokutu sa pomodli celý ruženec!"

V tomto prípade zažiarila Anwaritina vytrvalosť a úplná dôvera v Boha. A Pán ju odmenil tým, že obidve jej mladšie sestry mohli dokončiť štúdium. Dnes je Tereza učiteľkou v Isire a Paulína vo Wambe.

Sestra Mária Klementína Anwarite prežívala svoj rehoľný život (1957-1964) v Bafuabake v rovníkovej Afrike Horného Zaire. Hoci celkove bola veselá a láskavá, predsa sa jej rehoľný život neobišiel bez ťažkostí. Osobitne ťažko jej padli poslušnosť a spoločný život. Prezrádza to jej denník. Tak napr. 16. apríla 1964 si zapísala:

A na inom mieste píše:

V niektorých veciach sa zdalo, akoby Sr. Anwarite konala proti želaniu predstavených. Bolo to najmä v styku s dievčatami, ktoré sa dali na zlé cesty. Sestre ich bolo veľmi ľúto a chcela ich priviesť na správnu cestu. Predstavené jej to zazlievali. Ich postoj sa dá chápať, lebo viaceré mladé domorodé sestry stratili povolanie tým, že sa nerozvážne vystavovali nebezpečenstvu.

Sestra Klementína používala však dôležité prostriedky, ktoré chránili jej panenskú čistotu. Okrem hlbokého duchovného života to bola úprimná otvorenosť voči duchovnému otcovi mons. Wittebolsovi, biskupovi z Wamby, a voči svojej predstavenej Matke Kalenga.

Keď mala vysvetliť žiačkam šieste Božie prikázanie, šla za predstavenou a otvorene sa jej priznala, že jej to ťažko padne. Predstavená ju poslala za duchovným vodcom, ktorý ju nielen upokojil, ale jej aj zdôraznil, že ak sme čistými a poníženými Božími nástrojmi, Boh nám dá schopnosti, aby sme mohli viesť tých, ktorých nám zveril.

Matka Kalenga si takto spomína na Sr. Klementínu:

Sestra Klementína Anwarite od malička prechovávala veľkú úctu k Panne Márii. Všetci svedkovia jej života boli zajedno v tom, že jej úcta k Božej Matke bola hlavným kľúčom jej duchovného života. Vždy keď sa jej dostala do rúk mariánska kniha, čítala ju s veľkým záujmom a zapisovala si do zošita tie najkrajšie úseky.

Anwarite bola nadšená hnutím "Máriina légia" od r. 1955, keď začalo pôsobiť v Bafuabake. Aj novicky patrili do tohto hnutia a boli začlenené do rôznych skupín. Anwarite patrila do skupiny v Bafuamasii, vzdialenej šesť kilometrov, kam dochádzala na stretnutia. Práve ona dodávala tomuto mariánskemu hnutiu novú silu modlitbou ruženca.

Keď bola kostolníčkou, pomaly čistila a pripravovala oltár/ aby mohla byť dlhšie v kostole a rozprávať sa so svojou Matkou. "Každý večer - potvrdzuje Sestra Mungambo - po večerných modlitbách Sestra Anwarite ostala dlhší čas pred sochou Panny Márie, aby sa takto na konci dňa rozlúčila so svojou Matkou."

Podľa svedectva iných sestier Sr. Klementína sa často chodila modliť k lurdskej jaskyni, ktorá bola v záhrade rehoľného domu. Inokedy zase sprevádzala skupinu detí zo sirotinca alebo školy a tam pred jaskyňou sa s nimi modlila k Panne Márii.

Rok 1964 bol veľmi kritický pre Zaire, a to zvlášť pre východnú časť Horné Zaire a Kiwu, kde boli činné povstalecké skupiny Patrícia Lumumbu. Ľudia tam žili v neustálom strachu. Revolucionári zabili viacerých kňazov a rehoľníkov.

Boj ešte zosilnel po Lumumbovej smrti. Bojovali proti sebe vojaci generála Mobutu a povstalci "ľudového oslobodenia" z Mulele. Mulelisti sa volali aj "simbovia", čo značí levy.

Už 15. augusta 1964, t. j. na sviatok Nanebovzatia Panny Márie bolo cítiť v Bafuabake napätie, lebo simbovia prišli do Wamby vzdialenej iba 70 kilometrov. No sestry v Bafuabake sa bližšie oboznámili s týmito "osloboditeľmi" až 30. novembra.

Sestry boli práve v jedálni, keď počuli hukot nákladného auta. Auto plné ozbrojených simbov zastalo pred misiou. Povstalci z neho povyskakovali a vtrhli do misie lámuc všetko, čo im prišlo do cesty.

Veliteľ revolucionárov Justín Segbande sa s ťažko skrývanou neúprimnosťou usiloval upokojiť rehoľné sestry. Vravel im, že ich prišiel odviezť na bezpečné miesto do Wamby. Podobne hovoril mladým novickám: "Prišli sme vás zachrániť pred belgickými a americkými parašutistami".

Sestričky si začali s veľkou bolesťou pripravovať veci potrebné na cestu. Anwarite, ktorá bývala obyčajne veľmi živá, tento raz ostala pokojne vážna. Práve v tom čase prišiel na misiu jej príbuzný Ngyango Malisawe, riaditeľ školy vo Wambe. Sestra Klementína mu ticho povedala: "My musíme teraz odísť a ja cítim/ že sa už nevrátim. Tvoja manželka čaká dieťa. Ak to bude chlapec, dajte mu meno Klement, a ak dievča, vtedy Klementína."

Sestra Fidélia Sembo opisuje tieto udalosti takto:

Cestovanie bolo veľmi nepohodlné a napoly opití povstaleckí vojaci začali špiniť rehoľné sestry, ktoré sa neprestali modliť sv. ruženec. Vo Vude sestričky museli zísť z auta a pozdraviť veliteľov povstalcov. Keď jeden z veliteľov - Yuma Deo - videl u sestričiek ružence, nahnevane povedal:

A ukazujúc veľký nôž nahnevane začal kričať: "Týmto nožom som zabil cudzích misionárov v Batame a Bafuesende a hodil som ich do rieky. To isté urobím s vami, ak ma nepočúvnete."

Vojaci, aby sa zapáčili svojim veliteľom, začali strhávať sestrám nielen ružence, ale aj iné posvätné veci. Keď bolo všetko pohádzané na kope, Yuma Deo začal po týchto veciach šliapať s diabolskou zúrivosťou. Sestričky bezmocne plakali. Anwarite bola pokojná, lebo sa jej podarilo zachrániť sošku Panny Márie.

Vtom sa k nej priblížil kapitán Ngalo a povedal jej: "Poď so mnou a ešte tejto noci sa staneš mojou ženou".

Energicky zasiahla Matka Kasima: "Už som ti povedala, že táto sestra urobila pred Bohom sľub panenstva, a preto nemôže byť tvojou ženou".

Nahnevaný kapitán Ngalo dal odviesť Matku Kasimu, aby tak ľahšie ovládol Sestru Anwarite: "Ak neurobíš, čo ti kážem, - vyhrážal sa jej, - zabijeme Matku Kasimu."

Medzitým kapitán Olombe ponúkol všetkým sestrám večeru. Pri večeri Sestra Anwarite povedala spolusestrám: "Drahé spolusestry, musíme sa veľa modliť. Náš duch je síce ochotný, ale telo je slabé. Ja sa nedožijem zajtrajšieho dňa. Som presvedčená, že zomriem ešte tejto noci."

Keď skončili večeru, kapitán Olombe im kázal, aby sa porozchádzali spať v rozličných izbách. Ale ony nástojili na tom, že budú spať spolu v jednej väčšej miestnosti.

Medzitým chcel kapitán Olombe nasilu odviesť Sestru Anwarite do svojho domu. Ale tá sa mu vzoprela:

"Zavri si papuľu, - odsekol jej nazlostený Olombe. - nenamýšľaj si o sebe, že si taká pekná. Moja snúbenica je omnoho krajšia."

"Tomu sa môžem iba smiať," odpovedala smelo Anwarite.

Zlostný Olombe ju nasilu vytiahol z misijného domu a prinútil ju, aby vstúpila do jeho auta. Potom šiel za Matkou Bokuma a urobil to isté. Obidve chcel odviezť do domu kapitána Ngalo. Ale keď Olombe zatváral auto, Anwarite vyskočila druhými dvermi. Revolucionár vyskočil tiež a chytil sestru.

"Tlč ma, koľko chceš, - opakovala Anwarite, - ale nemôžem urobiť, čo odo mňa žiadaš. Ak chceš, zabi ma hneď teraz."

Olombe ju začal tĺcť hlava-nehlava.

"Odpúšťam ti, lebo nevieš, čo robíš," vravela mu mučenica.

Keď už nevedel ako inak ju pokoriť, zakričal na svojich vojakov: "Simbovia, simbovia, chcú ma zabiť. Poďte na pomoc svojmu veliteľovi!"

Pribehli dvaja vojaci.

Vojaci vbodli svoje nože do tela Sestry Klementíny Anwarite. Po každom bodnutí ticho zastonala. Kapitán Olombe zakričal na rehoľné sestry, ktoré zďaleka sledovali túto krvavú scénu: "Poďte si vziať vašu sestru!"

Sestričky odniesli bezvládne telo a položili ho na dlážku.

"Sestrička Klementína, odpovedz mi!" volala s plačom Sestra Uwenze.

Ale sestra Klementína Anwarite už nevládala odpovedať a po chvíli dokonala. Bola jedna hodina po polnoci 1. decembra 1964.

Sestričky si posadali okolo mučeníčky a zostali pri nej po celú noc. Jedny sa ticho modlili a iné neustále opakovali: "Ďakujeme ti, Sestra Klementína, ďakujeme ti! Ó, odvážna mučeníčka, všetky budeme nasledovať tvoj hrdinský príklad čistoty." Smútok rehoľníčok sa premenil na nesmiernu radosť. Nijaká sestra neplakala.

Len čo vyšlo slnko, simbovia nútili sestry, aby pochovali zabitú rehoľníčku. Ale tie už na nič nedbali, aj keď ich revolucionári bili, stŕhali im rehoľné šaty a častovali ich hrubými nadávkami. Nakoniec o nich suroví vojaci vyhlásili:

Napokon rehoľníčky zakrútili do plachiet dobité telo statočnej spolusestry a pochovali ho na cintoríne v Isiro.

Sestra Mária Klementína Anwarite Nengapeta je prvou dcérou veľkej zairskej krajiny, ktorej Cirkev priznala titul blahoslavenej. Stalo sa to pri návšteve pápeža Jána Pavla II. v Zaire dňa 15. augusta 1985. Bolo to na sviatok Nanebovzatia Panny Márie, ktorú mučeníčka horlivo uctievala až do poslednej chvíle života. Pri slávnosti blahorečenia Svätý otec osobitne vyzdvihol vernosť tejto africkej rehoľníčky svojmu zasväteniu a zvlášť ideálu panenstva.