Životný príklad svätého Martina de Porres nikdy nestratil na aktuálnosti. No zasluhuje si osobitnú pozornosť v období, keď sa ľudská spoločnosť usiluje s konečnou platnosťou odstrániť rasovú a spoločenskú diskrimináciu.

Sv. Martin de Porres bol synom španielskeho šľachtica a čiernej otrokyne. Narodil sa 9. decembra 1579 v Lime, hlavnom meste juhoamerickej krajiny Peru, ktoré bolo v tom čase aj sídlom španielskeho miestokráľa pre Južnú Ameriku. Keďže chlapec sa narodil s tmavou pokožkou, otec sa k nemu nechcel hlásiť. V matrike ho zapísali ako syna neznámeho otca. Ten istý osud postihol aj Martinovu sestru Janu, ktorá sa narodila o dva roky neskôr. Deti žili niekoľko rokov v biednych podmienkach s matkou.

Po čase sa však v otcovi pohlo svedomie a uznal deti za svoje. Keď mal Martin osem rokov, otec ho vzal i s mladšou Janou do Ecuádoru, kde spolu prežili päť spokojných rokov. Otec sa staral aj o ich vzdelanie. Potom však otca vymenovali za guvernéra do Panamy. Tam nechcel brať deti so sebou; dcérku zveril istému príbuznému a Martina odviedol do Limy k matke. Dal jej peniaze na ďalšie chlapcove školy a na to, aby sa vyučil nejaké povolanie.

Martina veľmi zaujímalo liečiteľstvo. Najprv sa priúčal v lekárni istých známych a potom sa učil za holiča, s čím bolo vtedy spojené aj ránhojičstvo a niektoré chirurgické praktiky. Mládenec si osvojil toto umenie rýchlo a dobre, takže sa stal vyhľadávaným mastičkárom.

Keď mal Martin 15 rokov, žiadal o prijatie do dominikánskeho kláštora v Lime. Ale keďže bol mulat (miešanec belocha a černocha) a v matrike bol vedený ako nezákonný, rehoľníci ho prijali iba ako člena tretieho rádu, ktorý môže v komunite vykonávať len tie najnižšie služby.

Martin s tým bol spokojný a s radosťou vykonával všetky práce, ktoré mu určili. Metla sa stala jeho najpoužívanejším nástrojom. Okrem toho však slúžil spolubratom aj ako holič a liečiteľ. Neraz s ním zachádzali hrubo a urážlivo, ale on všetko znášal so spokojnou poníženosťou. Ochotne si prisvojoval hanlivú prezývku "mulatský pes", a keď bol kláštor v hospodárskych ťažkostiach, ponúkol sa predstaveným, aby ho predali za otroka.

Predstavení ho nielenže nepredali, ale stále viac si uvedomovali jeho mimoriadnu hodnotu, až sa napokon rozhodli prijať ho za rehoľného brata. Martin najprv z poníženosti nechcel, ale potom súhlasil a 2. júna 1603 zložil slávnostné rehoľné sľuby. Mal vtedy 24 rokov.

Plnoprávny rehoľný život znásobil Martinovu horlivosť v Božej službe. Dlhé hodiny strávil pred svätostánkom, trikrát za noc sa bičoval na zadosťučinenie za seba i za druhých. Ked' rozjímal o Kristovom utrpení, neraz upadol do extázy, pričom bol niekedy pozdvihnutý nad zem.

V Lime žili vtedy viacerí svätci, ako arcibiskup Turibius de Mogrovejo, františkán František Solano, dominikánska terciárka Ružena Limská a dominikánsky rehoľný brat Juan Macias. Keď mal Martin možnosť, rád sa s nimi stretal a tak sa navzájom prehlbovali v duchovnom živote.

Okrem prirodzenej rozumovej bystrosti a obratnosti v mastičkárskom umení Martin mal aj rozličné charizmy, mimoriadne dary proroctva, zázrakov a bilokácie (schopnosť byť súčasne na rozličných miestach), ktoré naplno využíval pre službu iným, zvlášť chudobným a chorým. No nielen bedári sa zaujímali o služby brata Martina, ale aj vážení mešťania, arcibiskup a španielsky miestokráľ, ktorý viac ráz osobne prišiel za poníženým rehoľníkom. A keď ho našiel v extáze, nevyrušoval ho, ale úctivo čakal, kým sa mu brat bude môcť venovať. Trvalým pomníkom jeho starostlivosti bol ústav Svätého Kríža pre chudobné deti, ktorý vznikol na jeho podnet v Lime.

Láska a dobročinnosť brata Martina sa vzťahovala aj na zvieratá, s ktorými sa vedel zhovárať, ošetroval ich a živil. Ony zase ho poslúchali, keď im zakazoval robiť škodu.

Keď sa bratovi Martinovi blížil šesťdesiaty rok života, navštívil ho nový mexický arcibiskup, ktorý bol postihnutý vážnou chorobou. Brat ho vyliečil. Vtedy ho arcibiskup so súhlasom predstavených chcel vziať so sebou do Mexika. Ale brata Martina prepadla ťažká zimnica (malária?), ktorej podľahol 3. novembra 1639.

Veľká úcta k čiernemu bratovi v bielom habite neustala ani po jeho smrti, takže čoskoro sa mohol začať proces jeho blahorečenia. Rozličné prekážky, medzi iným aj spoločenské predsudky, oddialili jeho dokončenie. Brata Martina de Porres vyhlásil za blahoslaveného pápež Gregor XVI. roku 1837 a za svätého pápež Ján XXIII. roku 1962.