"Cirkev aj dnes píše svoje martyrológium vlastnou krvou", povedal Ján Pavol II. na Kvetnú nedeľu 1980. Cirkev vždy bola prenasledovaná v niektorej časti sveta. V prvej tretine nášho storočia to bolo v Mexiku.

Búrlivá doba sa začala už za prezidenta Carranzu (1915-1920); o niekoľko rokov za prezidenta Callesa (1924-1928) nastalo otvorené prenasledovanie Cirkvi a náboženstva. Bilancia prenasledovania bola veľmi smutná: zabili v ňom okolo 300 kňazov a vyše 2000 veriacich. Prenasledovatelia sa nehanbili použiť ani tie najnehumánnejšie trýznenia: napr. kňazovi pristihnutému pri tajnom rozdávaní sv. prijímania odsekli obidve ruky; iný kňaz - obvinený z vysluhovania sviatosti manželstva - bol zastrelený spolu s novomanželmi.

Mexickí katolíci v týchto búrlivých časoch neostali nečinní. Roku 1926 si založili Zväz za náboženskú slobodu. Nazbierali vyše dva milióny podpisov a žiadali od parlamentu náboženskú slobodu. Mnohí učitelia sa rozhodli radšej stratiť zamestnanie ako zradiť svoje náboženské presvedčenie. Medzi odvážnymi katolíkmi boli aj mnohí mladí ľudia, ako napr. 15-ročný Tomáš Delalor, ktorého uväznili len preto, že nosil na krku medailón Božského Srdca.

Obeťou tohto prenasledovania v Mexiku sa stal aj mladý jezuitský kňaz Miguel-Michal Pro.

Michal Pro bol synom baníckeho inžiniera. Narodil sa 13. januára 1891 v Guadalupe de Zacatecas. Ako mladý chlapec rád chodieval do úradu svojho otca. Rodina bola nábožná, čo vidno aj z toho, že dve dcéry vstúpili do kláštora. To na malého Miška hlboko zapôsobilo. Aj on začal pomýšľať na život v kláštore. Ako 20-ročný mladík aj naozaj vstúpil do jezuitského noviciátu, a to v El Llano dňa 10. augusta 1911. V rodine bol vychovávaný k sebazapieraniu a k ochote k obetiam, avšak v ovzduší, ktoré sa vyznačovalo srdečnosťou a životným optimizmom. Tieto charakteristické črty sprevádzali Michala počas jeho štúdií a po kňazskej vysviacke aj v apoštolských prácach.

Jeho študijné roky boli veľmi pohnuté. Rebelantský generál Carranza a bandita Pancho Villa robievali časté výpady na fary a kláštory, aby znepokojovali kňazov. Dňa 5. augusta 1914 Carranzova skupina bezbožných revolucionárov vydrancovala jezuitský noviciát a podpálila knižnicu. Rektor kláštora vycítil, že to boli iba začiatky, po ktorých prídu ešte ťažšie časy. Poradil novicom a mladým rehoľným študentom, aby sa sami usilovali dostať do susedných Spojených štátov. Americkí jezuiti boli ochotní prijať ich do svojho kláštora v Los Gatos v Kalifornii.

Michal Pro tam prišiel so svojimi spoločníkmi 9. októbra 1914. Po roku ho predstavení poslali do španielskej Granady na štúdium filozofie. Po filozofických štúdiách odišiel roku 1920 na dva roky ako vychovávateľ- magister do Nicaraguy. Potom sa znovu vrátil do Španielska na štúdium teológie. Roku 1924 ho predstavení poslali do belgického Enghienu, kde študoval s mladými francúzskymi jezuitmi. Tam bol 30. augusta 1925 vysvätený za kňaza.

Počas týchto jeho študijných rokov náboženské prenasledovanie v Mexiku neprestávalo, ba ešte zosilnievalo. Okrem toho aj zdravie mladého mexického kňaza nebolo najlepšie. Dvakrát ho operovali na žalúdok. Práve keď sa chystal na tretiu operáciu, dostal z domu smutnú správu, že 8. februára 1926 zomrela jeho matka.

Páter Pro túžil vrátiť sa do vlasti a pracovať aj v ťažkých podmienkach medzi svojimi krajanmi. Mexiko veľmi potrebovalo kňazov. So súhlasom predstavených 7. júla 1926 vystúpil na mexickú pôdu v prístave Vera Cruz. Prístavní úradníci o ňom nevedeli, že je kňaz. Bez ťažkostí ho prijali ako Mexičana, ktorý sa vracia domov z cudziny.

Niekoľko týždňov po príchode pátra Pro do Mexico City prezident Calles vydal nové nariadenia, ktoré obmedzovali činnosť kňazov a účasť katolíkov na verejných bohoslužbách v kostoloch. Biskupi reagovali na nové nariadenia zrušením verejných bohoslužieb v kostoloch, ktoré ostali otvorené, ale sa v nich nekonali bohoslužby. Vláda začala organizovať pohon na kňazov, ktorí vykonávali bohoslužby tajne v katolíckych rodinách. Kňazi si vytvorili tzv. "stanice", v ktorých tajne spovedali, slúžili sv. omše a rozdávali sv. prijímanie veriacim. V organizovaní tohto tajného apoštolátu zvlášť vynikal páter Pro.

Neraz sa prihodilo, že páter Pro práve rozdával sv. prijímanie v nejakom súkromnom dome, keď polícia zabúchala na dvere a prišla urobiť domovú prehliadku. Páter Pro skryl sväté hostie do vrecka a dal znak veriacim, aby sa rýchlo rozišli. Potom si vzal klobúk, zapálil cigaretu a šiel v ústrety policajtom. Tí ho okríkli: "Tu sa konajú bohoslužby, kde je kňaz?" "Nevideli sme kňaza," - odpovedal páter Pro - prevediem vás po dome." Potom sa náhle pozrel na hodinky a uvedomil si, že už mal byť na inej "stanici" a" rozdávať sv. prijímanie. "Odpustite," - povedal policajtom - "ponáhľam sa, lebo ma čaká priateľka."

Páter Pro si uvedomoval nebezpečenstvá, ktoré mu hrozili každý deň. Často sa modlil o odvahu a vytrvalosť v tomto nebezpečnom apoštoláte, ktorý vykonával vyše roka - od júla 1926 do novembra 1927.

13. novembra 1927 niekto spáchal atentát na bývalého prezidenta Obregona. Podozrenie padlo na rodinu Pro, lebo auto, ktoré použili atentátnici, patrilo jednému z bratov Pro, ktorý ho práve pred niekoľkými dňami predal. Bolo prirodzené, že bratia Pro sa obávali, že polícia ich bude podozrievať z pokusu o vraždu, preto sa pripravovali na útek do Spojených štátov. Avšak dom, v ktorom sa zdržiavali dvaja bratia Pro s pátrom Michalom, zavčas ráno obkľúčila polícia. Páter Michal úprimne povedal svojim bratom: "Obetujme svoje životy za vieru. A prosme Boha, aby prijal našu obetu."

Odviedli ich na policajnú stanicu, kde ich vypočúvali a potom uväznili pre domnelú účasť na atentáte. Keď sa zvesť o zatknutí pátra Pro a jeho bratov rozšírila po Mexiku, skutoční atentátnici sa priznali k činu. Avšak prezident Calles však nemohol odpustiť kňazovi, že dlhé mesiace zavádzal jeho policajtov. Chcel sa na ňom vypomstiť a žiadal jeho smrť. 22. novembra pozval svojich spolupracovníkov, novinárov a fotografov, aby sa v nasledujúci deň zúčastnili na poprave pátra Pro.

Ráno 23. novembra páter Michal Pro cítil prenikavé bolenie hlavy. Vzal si aspirín a bratovi Róbertovi povedal: "Cítim, že dnes sa prihodí čosi zvláštne. Ale nebojme sa. Prosme Boha o silu, ktorú nám istotne dá." O nejaký čas prišli do väzenskej cely vojaci a vyviedli pátra Pro na väzenský dvor. Nemal tušenia, čo ho tam očakáva. Uvedomil si to až vtedy, keď na dvore videl zástup zvedavcov. Zaviedli ho k múru, na ktorom bolo vidieť stopy po výstreloch z pušky. Keď sa ho spýtali, či má nejakú poslednú prosbu, pýtal si iba niekoľko minút na modlitbu. Potom si vzal do jednej ruky krížik a do druhej ruženec. Rozprestrel ruky tak, že jeho postava mala znak kríža. Nechcel, aby mu zaviazali oči. Sklopil ich a čakal na povel k streľbe. Keď veliteľ zavelil k príprave na streľbu, páter Pro zvolal: "Nech žije Kristus Kráľ!" Pušky zarachotili a kňaz klesol na zem zaliaty krvou. Bolo desať hodín a 30 minút. Mexický mučeník mal iba 37 rokov.

Potom zastrelili aj jeho brata Humberta. Tretieho brata Róberta v poslednej minúte omilostili.

Keď sa ich zostarnutý otec, muž hlbokej viery a pevného charakteru, dozvedel o tragédii, vyžiadal si od polície povolenie uvidieť mŕtvoly svojich synov. Kľakol si pred nimi a pobozkal ich ako mučeníkov. Potom si vytiahol z vrecka ručníček a utrel ním krv, ktorá pomaly stekala z čerstvej rany na čele kňaza Michala. Zakrvavený ručníček ostal v rodine ako pamiatka na mučeníka.

Jezuitského kňaza pátra Michala Pro vyhlásil za blahoslaveného pápež Ján Pavol II. v novembri 1988.