Sv. Mikuláš Tavelič pochádzal z chorvátskej Dalmácie, kde sa narodil v meste Šibeniku okolo r. 1340. V mladom veku vstúpil do františkánskej rehole. Keď sa stal kňazom, predstavení ho poslali ako misionára do Bosny, kde sa so spolubratom Deodatom 12 rokov usiloval o obrátenie bludárov bogomilov. Za ten čas sa im podarilo vrátiť do Cirkvi okolo 50 tisíc inovercov.

V misionárskej horlivosti zatúžili po hlásaní evanjelia vo Svätej zemi, ktorú okupovali moslimovia. Obidvaja františkáni ta odišli okolo r. 1384. Tam sa stretli s dvoma ďalšími spolubratmi - Petrom Narbonským a Štefanom z Cunea. Istý čas príkladne žili vo františkánskom kláštore na vrchu Sion, kde sa pripravovali na vystúpenie medzi moslimami. Požiadali dvoch teológov, aby im pomohli vypracovať dôkladný výklad kresťanskej náuky a námietky proti mohamedánskemu náboženstvu - islamu.

S takto pripraveným textom dňa 11. novembra 1391 všetci štyria predstúpili pred kádího (sudcu) a mnohých moslimov. Keď prečítali, čo mali napísané, pobúrení mohamedáni žiadali, aby to ihneď odvolali. Smelí misionári odmietli. Vyznavači islamu ich zbili a sudca ich odsúdil na smrť. Odvliekli ich do väzenia, kde ich tri dni týrali. Napokon ich 14. novembra vyvliekli na námestie, kde ich naposledy vyzvali, aby sa zriekli kresťanskej viery. Keď synovia sv. Františka ostali verní Kristovi, moslimovia ich šabľami rozsekali a ich telá spálili, aby po nich nič neostalo.

Úcta františkánskych mučeníkov Mikuláša Taveliča a jeho spoločníkov jestvovala vo františkánskej reholi a v Chorvátsku už od 15. storočia. Avšak až v r. 1889 pápež Lev XIII. vyhlásil Mikuláša Taveliča za blahoslaveného. Pápež Ján XXIII. v r. 1963 priznal titul mučeníctva všetkým štyrom a napokon Pavol VI. ich v júni 1970 vyhlásil za svätých.