Pri kolonizácii Južnej Ameriky sa uskutočnila najväčšia evanjelizácia v dejinách Cirkvi. Okrem iného sa tu viac ako inde prejavilo úsilie misionárov o celkové povznesenie domorodcov, a to civilizačným rozvojom budovaným na základe pôvodnej domácej kultúry. Aby im v tejto činnosti neprekážal zlý príklad a násilnícka svojvôľa európskych kolonizátorov, misionári dosiahli od španielskych panovníkov výsadu, že mohli pre civilizovaných a pokrstených Indiánov budovať autonómne územia, nazývané redukcie.

Najznámejšie z nich boli tzv. paraguajské redukcie, kde v čase najväčšieho rozvoja žilo pod vedením jezuitov okolo 150 tisíc domorodcov v 30 osadách. Indiáni tu spoločnou prácou, dôsledným kresťanským životom a pestovaním umenia, najmä hudby a spevu, dosiahli vysokú hospodársku, spoločenskú a mravnú úroveň, ktorú im závideli mocibažní kolonizátori a ktorú obdivovali všetci nezaujatí návštevníci vrátane kráľovských a cirkevných kontrolórov.

Dnes si sotva vieme predstaviť, s akými ťažkosťami sa museli boriť misionári, kým z primitívnych pralesných kočovníkov vytvorili civilizované kresťanské spoločenstvá. Ani tu na zavlaženie misijného poľa nestačil iba pot priekopníkov, ale bola potrebná aj krv misionárov. Paraguajské redukcie zúrodnili svojím mučeníctvom traja jezuitskí kňazi: Rochus González, Alfonz Rodriguez a Ján del Castillo.

Najstarší a najvýznamnejší zo spomenutých misionárov bol Rochus (špan. Roque) González de Santa Cruz.

Narodil sa r. 1576 v Asuncióne, terajšom hlavnom meste juhoamerického štátu Paraguaj. Už od detstva mal veľké sympatie k polokočovným Indiánom veľkého kmeňa alebo skôr národa Guaraní. Naučil sa ich reč a chcel medzi nimi pôsobiť ako kňaz. S tým cieľom študoval teológiu a v r. 1599 bol vysvätený za kňaza.

Avšak ani medzi kresťanskými kolonistami nebolo dosť kňazov a asunciónski občania chceli, aby ich rodák pôsobil medzi nimi. Napokon dosiahli, že sa stal farárom v miestnej katedrále. V tejto funkcii obetavo pracoval desať rokov. Keď asunciónskeho biskupa preložili do vzdialeného rozvíjajúceho sa veľkomesta Buenos Aires, Rocha Gonzáleza ustanovili za generálneho vikára rozsiahlej asunciónskej diecézy. Avšak on netúžil po cirkevných hodnostiach a keď sa dozvedel že v juhoamerických misiách pôsobia kňazi a rehoľní bratia Spoločnosti Ježišovej, vstúpil do tejto rehole. Po základnej rehoľnej formácii predstavení vyhoveli jeho túžbam a dovolili mu pracovať ako misionárovi pri zakladaní redukcií.

Táto práca kládla na misionárov mimoriadne nároky. Tak aj páter Rochus bol nielen kňazom a učiteľom, ale aj murárom, tesárom, roľníkom, hudobníkom a maliarom. Prvým sídliskom, ktoré budoval, bola redukcia sv. Ignáca. V liste takto opisuje svoju činnosť: "Bolo treba od základov postaviť celú dedinu. Aby sa odstránila stará vžitá príležitosť k hriechu, rozhodol som sa postaviť ju podľa vzoru španielskych dedín, aby každý mal vlastný dom s presne určenými hranicami. Pre našu službu sa stavia budova a kostol. Mnoho sme pracovali, aby sme toto všetko dali do poriadku. No ešte s väčším oduševnením a príčinlivosťou a s vypätím všetkých síl sme začali stavať Bohu, nášmu Pánovi, chrámy nevybudované ľudskou rukou, duchovné chrámy, ktorými sú duše týchto domorodcov. V nedele a vo sviatky kážeme počas sv. omše, pred ňou vysvetľujeme katechizmus..."

Pri civilizovaní a pokresťančovaní Indiánov páter Rochus prišiel do konfliktu s dvoma skupinami ich utláčateľov; boli to domorodí strigôni, čarodejníci, a koloniálni feudáli, tzv. "encomenderos". Najmä títo mali ťažké srdce na jezuitov a žiadali, aby boli vypovedaní z krajiny. Páter Rochus o tom píše: "Nie od včerajška, ale už dlhú dobu títo páni ´encomenderos' a vojaci protestujú proti Spoločnosti Ježišovej, lebo táto háji Indiánov a ich právo na slobodu... Nie je ďaleko deň, keď dostanú zaslúžený trest za zločiny, ktorých sa dopustili osobitne na chudobných... Hovoria, že Indiáni už mnoho rokov nemajú z čoho zaplatiť daň, ktorú sú povinní platiť. To ma veľmi prekvapilo, lebo viem, že ´encomenderos' so všetkým, čo majú, by nemohli zaplatiť to, čo dlhujú Indiánom, i keby mali zostať iba v košeli. Táto veľká slepota svedomia, v ktorej zotrvávajú ´encomenderos', je dôvod, prečo ich vzdelaní a svedomití kňazi nechcú spovedať,... lebo sa dopustili zla, ktoré nechcú uznať, a tým menej vykonať náhradu a polepšiť sa..."

Keď založil redukciu sv. Ignáca, páter Rochus González pokračoval v misionárskej a budovateľskej práci pozdĺž rieky Paraná. Na území dnešnej Argentíny založil osady S. Ana de Iberá, Itapúa (počiatok dnešného Posadas a Encarnación), Concepción v severovýchodnej časti provincie Corrientes. Všade učil Indiánov spievať, ba i tancovať, maľovať, zoznamoval ich s poľnohospodárstvom, s remeselníckou prácou a obchodom. Robil všetko možné, aby ich ochránil od hladu, od epidémií a od vykorisťovania kolonizátorov. Tak získal mnoho Indiánov, ktorí s ním začali život dôstojný ľudských bytostí.

O mimoriadnej práci tohto misionára sa dozvedel aj guvernér mesta Buenos Aires. Dal si ho zavolať, aby mu zveril civilizačné dielo medzi Indiánmi provincie Uruguaj. Keď páter prichádzal ku guvernérovi, ten ho privítal čestnými delostreleckými salvami.

Okolo roku 1625 páter Rochus Gonzales dostal dvoch mladých pomocníkov v osobách dvoch mladých jezuitských kňazov. Boli to pátri Alonso (Alfonz) Rodriguez a Juan (Ján) del Castillo. Obidvaja pochádzali zo Španielska. Do Južnej Ameriky prišli ako mladí klerici. Cez Buenos Aires prišli r. 1617 najprv do Córdoby. Tam študovali filozofiu a teológiu na učilišti, z ktorého sa stala prvá univerzita na argentínskom území. V Córdobe mladí jezuiti získali akademické tituly z filozofie a teológie a tam boli aj vysvätení za kňazov. Krátko potom sa pripojili k horlivému misionárovi v paraguajských redukciách.

Po upevnení starších redukcií sa páter Rochus odobral s oboma pomocníkmi na juhovýchod, kde založil dve nové osady. Na jednej ostal s pátrom Alfonzom Rodriguezom, kým druhú zveril pátrovi Jánovi del Castillo.

Práca misionárov sa rozvíjala úspešne. S tým však nebol spokojný miestny čarodejník menom Nezú, ktorý videl jediné riešenie v zabití misionárov. Získal niektorých osadníkov, ktorí čakali na vhodnú príležitosť, aby uskutočnili krvavý plán. Takáto príležitosť sa naskytla 15. novembra 1628. Páter Alfonz s niektorými Indiánmi privliekol z pralesa peň, na ktorý mali zavesiť zvon. Páter Rochus skončil sv. omšu a išiel pripravovať zvon na zavesenie. Vtom k nemu priskočil jeden zo sprisahancov a kamennou sekerou mu rozbil hlavu. Nato sa útočníci vrhli na pátra Alfonza, ktorý sa chystal slúžiť sv. omšu, a tiež ho podobným spôsobom zabili. Potom rozsekali telá obidvoch kňazov a spálili ich.

Pátra Jána del Castillo prepadli o dva dni neskôr. Najprv ho spútali a vláčili po pralese, až ho napokon tiež zabili a spálili.

Pápež Pius XI. vyhlásil týchto šíriteľov kresťanskej viery, civilizácie a ľudskosti za blahoslavených v r. 1934. Za svätých ich vyhlásil pápež Ján Pavol II. v máji 1988, a to pri návšteve Paraguaja v hlavnom meste Asuncióne, kde sa kedysi narodil páter Rochus González.