Pri väčších misionárskych podujatiach obyčajne myslíme na mužov, ktorí celú telesnú i duševnú energiu vložili do misijného diela. V dejinách šírenia evanjelia a kresťanskej civilizácie však zohrali nenahraditeľnú úlohu aj ženy, obyčajne rehoľné sestry. A hoci väčšinou pracovali v spoločenstvách, vyskytovali sa medzi nimi aj osobnosti, ktoré si zasluhujú osobitnú pozornosť a úctu. K nim nepochybne patrí francúzska rehoľníčka sv. Róza Filipa Duchesnová (čít. dúšenová).

Sv. Róza Filipa (franc. Rose Philippine Duchesne) pochádzala z mesta Grenoblu v juhovýchodnom Francúzsku. Tam sa narodila 29. augusta 1769. Jej otec bol advokátom a voľnomyšlienkárom ako mnohí jeho súčasníci. Napriek tomu dovolil, aby dcéra dostala výchovu a vzdelanie v ústave rehoľných sestier Navštívenia Panny Márie. Dospievajúce dievča pocítilo v sebe vážnu túžbu po rehoľnom a misionárskom živote. Rodičia sa zhrozili a vzali dcéru z penzionátu rehoľných sestier. Musela doštudovať so svojimi bratancami vo verejnej škole.

Po dosiahnutí sedemnásteho roku Róza Filipa sa prihlásila do rehole Navštívenia. Rodičom iba oznámila toto rozhodnutie. Otec súhlasil s podmienkou, že sľuby môže skladať až po dosiahnutí 25. roku. Medzitým však v r. 1789 vypukla Francúzska revolúcia, ktorej padol za obeť aj grenobliansky kláštor Navštívenia. Rodičia si vzali dcéru domov. Tá sa usilovala aj v zmenených podmienkach plniť úlohy svojho povolania. Pomáhala duchovne i hmotne väzňom odsúdeným na smrť, navštevovala starých a chorých, vyučovala katechizmus, venovala sa opusteným deťom.

Po revolúcii chcela pokračovať v reholi Navštívenia. Keď sa jej to však nepodarilo, v prvých rokoch nového storočia sa pripojila k mladej rehoľnej Spoločnosti Božského Srdca, ktorú založila sv. Magdaléna Sofia Baratová. Tam sa cítila celkom preniknutá láskou Božského Srdca a túto lásku chcela rozdávať aj iným. Veľmi zatúžila po práci v misiách. Za splnenie tejto túžby sa modlila, o jej splnenie prosila svoju predstavenú. Ale prešli dlhé roky, kým sa jej toto horúce želanie splnilo. Medzitým musela niekoľko rokov robiť hlavnú sekretárku rozvíjajúcej sa rehole. Napokon v r. 1818 sa mohol uskutočniť jej sen. Predstavená jej dovolila odísť do severoamerických misií spolu s ďalšími štyrmi spolusestrami.

Misionárska výprava sa uskutočnila na pozvanie biskupa Dubourga, ktorý hľadal pre svoju diecézu pri sútoku riek Missouri a Mississippi misionárky a vychovávateľky mládeže. Mali sa venovať európskym kolonistom a podľa možnosti aj Indiánom kmeňa Potowatomis. Sestry odcestovali z Francúzska v marci 1818. Cesta loďou bola zdĺhavá. Po prekonaní Atlantického oceánu prišli do prístavu New Orleans pri ústí rieky Mississippi. Odtiaľ plávali ešte ďalších 40 dní malým parníkom proti prúdu rieky až do mesta Saint Louis. Odtiaľ už bolo blízo do cieľa ich cesty. Bolo to mestečko Saint Charles blízo vtoku rieky Missouri do Mississippi.

Primerane tamojším podmienkam ich čakalo ubytovanie: biedna drevená chatrč bez toho najpotrebnejšieho vybavenia. Tu sa sestry ubytovali a tu aj otvorili prvú dievčenskú školu v tejto oblasti. A len čo sa trocha udomácnili, začali organizovať vyučovanie aj v okolitých osadách. Čoskoro sa hlásili záujemkyne o rehoľné povolania. Bolo treba otvoriť noviciát. Desať rokov po príchode, v r. 1828, sestry mali v tejto oblasti už šesť domov s 350 žiačkami a 64 sestrami, z ktorých 50 bolo domáceho pôvodu. Prirodzene, najväčšia ťarcha práce ležala na pleciach Sestry Rózy Filipy. Ona bola predstavenou, učiteľkou, konala domáce práce, starala sa o chorých. Pritom si uvedomovala, že ľudské sily nestačia. Preto sa veľa a úprimne modlila.

Sestra Róza Filipa bola predstavenou do r. 1840. Potom ako 71-ročná sa utiahla do rehoľnej komunity v meste St. Louis. Tam ju zastihlo pozvanie známeho jezuitského misionára pátra De Smedta, aby na istý čas prišla do prvej línie indiánskych misií, medzi Indiánov kmeňa Potowatomis v Kansase. Napriek pokročilému veku sa ta odobrala v júni 1841 a rok prežila v ich stredisku Sugar Creek. Bolo to pomerne krátko, ale aj tak jej pobyt zanechal hlbokú stopu medzi Indiánmi. Hoci dobre neovládala ich reč, Indiáni rozumeli jej prejavom lásky a dobročinnosti, najmä jej starostlivosti o chorých. Obdivovali aj jej dlhé modlitby. Keď po roku musela kvôli zdravotným ťažkostiam odísť, lúčili sa s ňou s úprimnou ľútosťou. Obetavá sestra sa vrátila do St. Charles, kde posledných desať rokov svojho života strávila v modlitbe, v domácich prácach a v opatrovaní chorých. Zomrela 18. novembra 1852 vo veku 83 rokov. O necelých 90 rokov, v r. 1940, ju pápež Pius XII. vyhlásil za blahoslavenú.

Keď pápež Ján Pavol II. v októbri 1987 navštívil USA, veriaci zo St. Charles žiadali Sv. Otca, aby Sr. Rózu Filipu vyhlásil za svätú, lebo si uvedomujú, že z veľkej časti jej vďačia za svoju vieru. Ich žiadosť sa splnila 3. júla 1988. Na slávnosti svätorečenia v rímskom chráme sv. Petra sa zúčastnili aj Indiáni Potowatomis zo Spojených štátov.