Poľsko dalo Cirkvi dvoch svätých Stanislavov: biskupa-mučeníka v 11. storočí a mladého rehoľníka, ktorý žil o päťsto rokov neskôr. Prvého si pripomína Cirkev vo všeobecnom liturgickom kalendári 11. apríla, kým druhému určuje v miestnych liturgických kalendároch (Poľsko, jezuitská rehoľa, mládežnícke organizácie) 13. november.

Svätý Stanislav Kostka pochádzal z Rostkova, z poľského Mazovska, kde sa narodil roku 1550. Jeho otec bol šľachtic a zastával funkcie kastelána a kráľovského senátora. Keďže Stanislav už od detstva prejavoval nadpriemerné duševné schopnosti, otec ho predurčil na politickú dráhu a dúfal, že syn dosiahne vysoké postavenie vo verejnom živote. Preto ho poslal na štúdiá do rakúskeho hlavného mesta Viedne, a to do jezuitského kolégia, ktoré malo dobrú povesť.

Stanislav prišiel do Viedne roku 1564 a ubytoval sa v jezuitskom ústave, ktorý patril ku kolégiu. Ale už o rok cisár Maximilián II., ktorý bol nepriateľom jezuitov, dal ústav zatvoriť. Stanislav sa presťahoval spolu so starším bratom Pavlom a vychovávateľom Bilinskim do domu istého protestantského senátora. Tam preňho nastal ťažký život. Jeho brat a vychovávateľ mali radi svetácky život, kým Stanislav bol vážny a túžil po duchovnej sústredenosti a modlitbe. Jeho spoločníci ho za to vysmievali a neraz aj násilím mu prekazili modlitbu.

V decembri 1565 Stanislav ťažko ochorel. Životopisci uvádzajú, že mladý Kostka mal v chorobe mimoriadne zážitky, ako hrozivé útoky diabla a na druhej strane zasa zjavenie sa Panny Márie, ktorá mu vložila do náručia svoje Božské dieťa a povzbudila ho, aby vstúpil do jezuitskej rehole. Stanislav vyzdravel a usilovne pokračoval v štúdiu. Pritom však žiadal otca, aby mu dovolil ísť do kláštora. Ale ten nechcel ani počuť. A brat Pavol i vychovávateľ robili všetko možné, aby odvrátili Stanislava od jeho rehoľných úmyslov. Napokon sa rozhodol, že utečie.

Potajomky, bez toho že by to niekomu vopred povedal, Stanislav odišiel z Viedne 10. augusta 1567. Prišiel do Augsburgu, kde bol vtedy jezuitský provinciál sv. Peter Kanízius, a toho žiadal o prijatie do rehole. Ten ho však najprv poslal do kolégia v Dillingene, aby tam vyskúšali mladíkovo povolanie. Stanislav s radosťou prekonal i tie najtvrdšie skúšky. Preto ho sv. Peter Kanízius poslal do Ríma, kde by sa - ďaleko od nežičlivého príbuzenstva - mohol spokojnejšie venovať rehoľnému životu. V sprievodnom liste podal nemecký provinciál veľmi pekné svedectvo o charaktere a rehoľnom povolaní mladého Poliaka. Medzi iným písal: "Čakáme od neho veľké veci!"

Sedemnásťročný pútnik sa ponáhľal cez Alpy do Ríma, kde dúfal konečne dosiahnuť vytúžený cieľ. Do Večného mesta prišiel koncom októbra 1567. Prišiel vyčerpaný, ale šťastný. 28. októbra ho generálny predstavený sv. František Borgia prijal do noviciátu jezuitskej rehole.

V noviciáte vynikal Stanislav veselosťou a mimoriadnou nábožnosťou. Hoci dlhá a namáhavá cesta z Viedne do Dillingenu a odtiaľ do Ríma podlomila jeho sily, mladý rehoľník na to nedbal a usiloval sa čo najdokonalejšie si plniť všetky rehoľné povinnosti. A keď ho v lete 1568 prepadli horúčky, spokojne a s radosťou predpovedal svoju smrť. Zomrel 15. augusta 1568, na sviatok Panny Márie, ktorú si veľmi uctieval.

Pochovali ho v kostole rímskeho noviciátneho domu sv. Andreja na Kvirináli. Za blahoslaveného bol vyhlásený roku 1605 ako prvý blahoslavený jezuitskej rehole. Za svätého ho vyhlásil roku 1726 pápež Benedikt XIII. spolu so svätým Alojzom Gonzagom.

Svätý Stanislav Kostka sa uctieva ako patrón študujúcej mládeže a rehoľných novicov. Mladým ľuďom, túžiacim po väčšej dokonalosti, sv. Stanislav zanechal svoje životné heslo: "Ad maiora natus sum" - Narodil som sa pre väčšie veci!