Úcta jednotlivých svätých môže zachytiť iba ich obmedzený počet. Aby sme však nejakým spôsobom mohli prejaviť živé spoločenstvo s nespočítateľným zástupom zo všetkých národov, kmeňov, plemien a jazykov, ktorí stoja pred trónom a Baránkom (porov. Zjv 7, 9), Cirkev zaradila do svojho liturgického kalendára sviatok Všetkých svätých.

Už v Starom zákone Jahve oznamoval vyvolenému ľudu: "Budete mi kráľovským kňazstvom a svätým národom" (Ex 19, 6). Preto aj v Novom zákone sa členovia Božieho ľudu nazývali svätými. V spisoch Nového zákona sa na mnohých miestach stretáme s označením "svätý", ktoré sa vzťahuje na príslušníkov Kristovej Cirkvi. Pravidelne ich takto nazýva apoštol Pavol vo svojich listoch: "Všetkým, čo sú v Ríme, Bohom milovaným, povolaným svätým" (Rim l, 7); "Pavol... Božej cirkvi v Korinte, posväteným v Kristovi Ježišovi, povolaným svätým..." (1 Kor l, 1n) "Pavol... Božej cirkvi v Korinte aj všetkým svätým v celom Achájsku..." (2 Kor 1, 1) "Pavol... svätým v Efeze a veriacim v Kristovi Ježišovi..." (Ef 1, 1) "Pavol a Timotej ... všetkým svätým v Kristovi Ježišovi, čo sú vo Filipách..." (Flp 1, 1) "Pavol ... tým svätým a veriacim bratom v Kristovi, čo sú v Kolosách..." (Kol 1, 1) a na iných miestach.

Neskôr, keď sa Cirkev stala masovým spoločenstvom, v ktorom sa na istých členov ťažko dal uplatniť titul "svätý", sa tento názov používal iba na tých veriacich, ktorých Cirkev uznala za takých. Predovšetkým to boli mučeníci, ktorí svoje spojenie s Kristom a vernosť k nemu dosvedčili vlastnou krvou. Neskôr Cirkev priznávala titul svätých aj tým veriacim, ktorí žili evanjeliové ideály v hrdinskom stupni, najmä keď Boh mimoriadnymi znameniami (zázrakmi) potvrdil osobitné omilostnenie týchto členov Božieho ľudu.

Už od prvých čias kresťanstva sa vyskytovali diskusie o tom, či je takáto úcta mučeníkov a neskôr iných svätých správna a či nezatieňuje úctu k Ježišovi Kristovi. Ako odpoveď na túto otázku sa v spise o mučeníctve sv. Polykarpa (zomrel okolo r. 156) hovorí: "Kristovi sa klaniame, lebo je Boží Syn. Mučeníkov však odôvodnene milujeme ako Pánových učeníkov a nasledovníkov pre ich nedostižnú vernosť svojmu Kráľovi a Učiteľovi."

Vo 4. storočí sa vo východnej Cirkvi slávil už spoločný sviatok mučeníkov a za čias sv. Jána Zlatoústeho (+407) bol v liturgickom kalendári aj sviatok všetkých svätých, ktorý pripadal na 1. nedeľu po Sv. Duchu. Do liturgie západnej Cirkvi prenikol tento sviatok v 7. storočí. O jeho konečnú úpravu a slávenie v deň 1. novembra sa zaslúžil známy stredoveký liturgista a teológ Alkuin (730-804) spolu so salzburským arcibiskupom Arnom. V druhej polovici 9. storočia sa tento sviatok rozšíril na celú Cirkev.

Ako hovoria texty sviatočnej bohoslužby sviatkom všetkých svätých oslavujeme Boha ako prameň všetkej svätosti. V tento sviatok si pripomíname nebeský Jeruzalem, Božie sväté mesto, kde spieva na Božiu chválu zástup našich svätých bratov a sestier. Oni sú nám vzorom na pozemskej púti, sprievodcami k večnému cieľu a z Božej milosti aj pomocníkmi v našej slabosti.

Svoju pozornosť obraciame k svätým, lebo sú živými svedkami Božej milosti a hrdinskými svedkami Ježiša Krista, ktorého vo svojom živote verne nasledovali. Svätí sú živým dôkazom skutočnosti, že Boh neopustil svet, ba že je nám blízko a že jeho milosť môže urobiť veľké veci v slabých a nedokonalých ľuďoch. V rámci spoločenstva svätých sa utiekame k svätým ako k Božím a našim priateľom, ktorých modlitby vystupujú pred Boha a sú mu milé (porov. Zjv 8/ 3n).