Svätý Alfonz Rodriguez bol rehoľným bratom a patril do druhej generácie jezuitskej rehole.

Pochádzal z početnej rodiny obchodníka s látkami v Segovii, v strednom Španielsku. Narodil sa 25. júla 1533 ako druhý z 11 detí. Bol to nadaný a bystrý chlapec a rodičia mu chceli umožniť štúdiá. Preto ho dali v 14-tich rokoch do jezuitského kolégia v Alcale. Ale už o rok mu zomrel otec a Alfonz musel prevziať vedenie obchodu. Tým sa preňho skončila možnosť štúdia.

V rodine mal Alfonz na starosti nielen obchod, ale aj zaopatrenie súrodencov. Keď sa viacerí z nich osamostatnili, aj on sa oženil. Mal vtedy 27 rokov. Žil šťastne s manželkou a dvoma deťmi, ktoré sa im narodili. Ale sotva prešlo sedem rokov, Alfonz stratil všetko, čo mu mohlo zaistiť pozemské šťastie: manželku, obidve deti, ba i majetok. Prijal tieto rany s kresťanskou odovzdanosťou do Božej vôle a rozhodol sa zasvätiť ďalší život Bohu.

Najprv chcel pokračovať v štúdiách, ktoré prerušil pred vyše 20 rokmi. Ale nedarilo sa mu. Pamäť už nebola svieža a aj prežité útrapy zanechali stopy. Preto sa hlásil do jezuitskej rehole za rehoľného brata. Bol prijatý a kláštorný život začal 31. januára 1571.

V rehoľnom noviciáte sa Alfonz celkom oddal duchovnému životu. Vynikal v modlitbe a sebapremáhaní. Čoskoro dosiahol takú rehoľnú zrelosť, že predstavení ho už po šiestich mesiacoch poslali do kolégia v meste Palma na ostrove Mallorca v Stredozemnom mori. Tam pôsobil celý svoj ďalší život, a to takmer stále ako vrátnik.

Brat Alfonz bol veľmi prísny na seba, ale láskavý a obetavý v službe iným. Tieto vlastnosti spojené s nadpriemernou duchovnou hĺbkou mu umožnili vykonávať účinný apoštolát pri bráne kolégia. Študenti si ho obľúbili a aj jezuitskí klerici sa zaujímali o jeho duchovné rady a povzbudenia. Niektorí ho pokladali priamo za svojho duchovného vodcu. Možno tu spomenúť sv. Petra Klavera, ktorý vďačil svätému vrátnikovi nielen za pokrok v duchovnom živote, ale aj za misionárske povolanie medzi čiernymi otrokmi.

Duchovný život brata Alfonza vychádzal z Duchovných cvičení sv. Ignáca z Loyoly. Odtiaľ pramenilo jeho dôsledné sebapremáhanie, obdivuhodná chudoba, nekompromisná poslušnosť a nadprirodzená láska, ktorá zasahovala do mystických výšav. Odborníci duchovného života zaraďujú rehoľného brata Alfonza Rodrigueza medzi veľkých španielskych mystikov. Cenným svedectvom jeho duchovného života a zvlášť mystickej skúsenosti je niekoľko spisov, ktoré Alfonz napísal sčasti pre vlastnú potrebu, sčasti na príkaz predstavených. Popri najvyššej láske k Bohu a osobitne k Ježišovi Kristovi brat Alfonz si oddane ctil a detinsky miloval Pannu Máriu. Ona zas odpovedala na túto oddanosť zjaveniami a inými mimoriadnymi prejavmi svojej blízkosti.

Brat Alfonz Rodriguez zomrel 30. okt. 1617. Jeho pohreb bol veľkou manifestáciou kresťanskej viery a zároveň aj úcty k svätému rehoľníkovi. V zástupe veriacich bol španielsky miestokráľ, mallorská šľachta, biskup a iní duchovní, ako aj mnoho chudobných a chorých, ktorí z vlastnej skúsenosti poznali bratovu dobrotu.

Proces blahorečenia brata Alfonza sa začal krátko po jeho smrti, ale pre rozličné okolnosti sa jeho úspešné skončenie oddialilo až do 19. storočia. Brata Alfonza Rodrigueza vyhlásil za blahoslaveného pápež Lev XII. roku 1825 a za svätého pápež Lev XIII. roku 1888.