Svätý Anton Mária Claret patrí medzi novších svätých a okrem krajín, kde pôsobil a kde pracujú jeho duchovní synovia a dcéry, je málo známy. Pritom však ide o ušľachtilého syna Cirkvi, ktorý pracoval na veľmi rozdielnych miestach Pánovej vinice a všade ostal verný najvyšším ideálom svojho povolania. Jeho život by sme v skratke mohli charakterizovať takto: bol to misionár, zakladateľ rehoľnej spoločnosti, sociálny reformátor, kráľovnin kaplán, spisovateľ a vydavateľ, arcibiskup a utečenec.

Narodil sa 23. decembra 1807 v mestečku Sallent neďaleko Barcelony v Španielsku, a to ako piaty z desiatich detí. Pri krste dostal mená Anton Ján Adiutor. Meno Mária si pripojil neskôr, keď' sa stal biskupom, lebo si ctil Pannu Máriu ako matku, ochrankyňu a učiteľku. Už od detstva chcel byť kňazom, ale pre ťažké rodinné pomery sa mu podarilo dosiahnuť tento cieľ až roku 1835, keď mal 28 rokov.

Anton túžil pracovať v misiách. Preto aj vstúpil koncom roku 1838 v Ríme do jezuitskej rehole. Ale zakrátko vážne ochorel, takže musel prerušiť noviciát. Predstavení mu neodporúčali pokračovať v rehoľnom živote. Preto sa vrátil do Španielska. Tam so súhlasom svojho biskupa pôsobil ako ľudový misionár a dával duchovné cvičenia. Takto s titulom apoštolského misionára prešiel v rokoch 1840-48 takmer celé Katalánsko, kde významne prispel k obnove kresťanského života.

Pri stretaní sa s ľuďmi počas misií Anton zistil, že mnohé nedostatky v zmýšľaní a živote veriacich pochádzajú z náboženskej nevedomosti. Preto roku 1847 založil vydavateľstvo náboženskej tlače a "Duchovné združenie dobrých kníh". V tom istom roku založil združenia, ktoré prezrádzajú jeho veľkú úctu k Panne Márii, najmä k jej nepoškvrnenému Srdcu. Bolo to "Bratstvo Máriinho Srdca" a ženské združenie "Dcéry Máriinho nepoškvrneného Srdca".

V júli 1849 Anton založil svoju hlavnú organizáciu - "Kongregáciu misionárov nepoškvrneného Máriinho Srdca", ktorá sa podľa zakladateľa nazývala klaretiáni. Nemohol sa jej však veľmi venovať, lebo už o mesiac bol vymenovaný za arcibiskupa do Santiaga de Cuba. Za biskupa bol vysvätený v októbri 1850. 0 dva mesiace neskôr odplával z barcelonského prístavu na určené pôsobisko, kam prišiel 16. februára 1851.

Bez meškania sa pustil do práce na horúcej kubánskej pôde. Jeho arcibiskupstvo bolo už 14 rokov bez pastiera. Arcibiskup Claret začal pastoračnú prácu duchovnou obnovou kňazov. Potom sa dal do pastoračnej vizitácie arcibiskupstva. Za šesť rokov vykonal takúto vizitáciu trikrát. Všade, kde to bolo možné, organizoval ľudové misie. Na zvýšenie náboženských vedomostí založil "Bratstvo cirkevnej náuky". Roku 1855 založil i ženský "Apoštolský vzdelávací inštitút Nepoškvrnenej Panny Márie". Bolo to akési ženské rehoľné združenie nazývané klaretiánky.

Arcibiskup Anton Mária Claret sa usiloval nielen o duchovné, ale o celkové povznesenie svojich veriacich. Preto vyvíjal veľkú charitatívnu a mravno-sociálnu činnosť. V prírodných pohromách a epidémiách roku 1852 dvakrát denne navštevoval nemocnice, spovedal, potešoval, rozdával almužnu, koľko mu len jeho hmotné prostriedky stačili. Roku 1854 začal zakladať vo všetkých farnostiach ľudové sporiteľne. V ďalšom roku začal budovať charitatívne stredisko spojené so vzorným poľnohospodárstvom. Roľníkov učil hospodáriť tak, aby boli sebestační. Z mravných neporiadkov sa usiloval odstrániť predovšetkým konkubinát, ktorý bol v tých končinách veľmi rozšírený.

Ale nie všetci mali porozumenie pre jeho sociálne a mravné reformy. Najatí vrahovia naňho spáchali niekoľko atentátov. Istý útočník mu úderom celkom rozbil tvár. Napokon ho španielske úrady a cirkevní predstavení odvolali z Kuby. Španielska kráľovná ho chcela mať za spovedníka. Arcibiskup prijal kráľovninu ponuku, ale s troma podmienkami: že bude bývať mimo kráľovského paláca, ďalej, že bude prichádzať iba spovedať kráľovnú alebo vyučovať deti, a napokon, že nebude mať nijaké funkcie pri kráľovskom dvore.

Takto mu ostalo dosť času na apoštolát: zakladal Konferencie sv. Vincenta, vydával náboženské publikácie, zakladal ľudové knižnice a často kázal. Aj kráľovnine cesty využil na to, aby kázal v mestách, kde sa kráľovná zdržovala.

V revolúcii roku 1868 sprevádzal kráľovnú do vyhnanstva vo Francúzsku. V Paríži sa venoval španielskym emigrantom, pre ktorých zakladal Konferencie Svätej rodiny.

Z Paríža odišiel do Ríma, kde sa v rokoch 1869-70 zúčastnil na Prvom vatikánskom koncile. V júli 1870 však ochorel. Odcestoval z Ríma, aby sa pripojil k svojim misionárom, ktorí boli vo vyhnanstve v južnom Francúzsku. Tam v kláštore vo Fontfroide zomrel 24. októbra 1870.

Antona Máriu Clareta vyhlásil za blahoslaveného pápež Pius XI. roku 1934 a za svätého pápež Pius XII. roku 1950.