Možno sme už niečo počuli o kartuziánoch. Je to veľmi prísna rehoľa. Jej členovia žijú vo zvláštnych kláštoroch v ustavičnom mlčaní, ktoré prerušujú iba v nedele, sviatky a pri spoločnej chórovej modlitbe. Veľmi často sa postia, nikdy nejedia mäso a v piatok ani mliečne potraviny. Ich deň je rozdelený medzi modlitbu a prácu. Modlitbe a duchovným veciam venujú osem hodín denne. Túto rehoľu založil v 11. storočí sv. Bruno, ktorého liturgická spomienka pripadá na 6. októbra.

Sv. Bruno pochádzal z Kolína nad Rýnom v západnom Nemecku. Narodil sa okolo roku 1035. Základné školské vedomosti získal v rodnom meste. Na ďalšie štúdiá odišiel do Francúzska. S úspechom študoval na katedrálnej škole v Remeši a na filozofickom učilišti v Tours. Na štúdium teológie sa vrátil do rodného mesta Kolína, kde bol okolo roku 1055 vysvätený za kňaza.

Na žiadosť remešského arcibiskupa Gerváza išiel znova do Francúzska, kde vyučoval na remešskej katedrálnej škole a od roku 1057 prevzal na dvadsať rokov jej vedenie. Za ten čas vychoval viacerých slávnych žiakov, ako bol Odo de Chátillon, neskorší pápež Urban II., ďalej grenobliansky biskup sv. Hugo, kalábrijský arcibiskup a kardinál Roger a iní preláti a opáti.

Po Gervázovi nastúpil na remešský arcibiskupský stolec ctižiadostivý Manasses, ktorý získal arcibiskupskú hodnosť pomocou úplatkov kráľovi Filipovi a okrem toho viedol i pohoršlivý život. Aby získal na svoju stranu Bruna, vymenoval ho roku 1075 za arcibiskupského kancelára. Ale Bruno nemohol súhlasiť s tým, čo robil arcibiskup. Na Autunskej synode roku 1077 predniesol sťažnosti duchovenstva proti nehodnému arcibiskupovi. Synoda pod predsedníctvom pápežského legáta zosadila Manassesa, ale ten sa odvolal do Ríma. Kým prišlo konečné rozhodnutie, arcibiskup sa vypomstil na Brunovi a ostatných svojich protivníkoch: dal im zrúcať domy a zlikvidoval ich majetky. Postihnutí museli ujsť a iba po definitívnom zosadení arcibiskupa Manassesa na Lyonskej synode roku 1080 sa mohli vrátiť do Remeša.

Bruno už nechcel ďalej pracovať ako riaditeľ katedrálnej školy a cirkevný hodnostár; rozhodol sa, že sa utiahne do samoty. Najprv sa s niekoľkými spoločníkmi pripojil k zakladajúcej skupine cisterciánskej rehole v Séche-Fontaine pri Molesmes. Ich život sa mu však nezdal dosť prísny a miesto nie dosť izolované od sveta. Preto odišiel so šiestimi druhmi do Grenoblu, kde im jeho bývalý žiak, biskup Hugo, pridelil pozemok v pustom alpskom údolí nazývanom Chartreuse, po latinsky Cartusia, 24 km na sever od Grenoblu. Bruno a jeho spoločníci si tam postavili skromné pustovne, z ktorých sa vyvinulo hlavné stredisko kartuziánskej rehole - Grande Chartreuse.

V roku 1088 sa Brunov žiak Odo de Chátillon stal pápežom s menom Urban II. Medzi poradcami chcel mať aj svojho bývalého učiteľa. A tak roku 1090 musel Bruno opustiť chartreuskú samotu a odísť do Ríma, kde pomáhal pápežovi Urbanovi uskutočniť reformu duchovenstva. Ked' nemecký cisár Henrich IV. s protipápežom Klementom zaujali Rím, Bruno odišiel s pápežom do južného Talianska. Tam naňho naliehali, aby prevzal vedenie arcibiskupstva Reggio di Calabria. Bruno sa tuho bránil a podarilo sa mu presadiť na arcibiskupské miesto svojho žiaka Rogera, ktorý sa stal i kardinálom.

Bruno túžil po stratenej samote a prosil pápeža, aby ho preto uvoľnil zo svojej služby. Urban II. súhlasil s podmienkou, že Bruno ostane v Taliansku, aby podľa potreby mohol ľahšie poslúžiť pápežovi. Apulijský vojvoda Roger daroval Brunovi pozemok La Torre v kalábrijských horách. Tam Bruno s inými pustovníkmi postavil roku 1094 pustovnícky kláštor podľa vzoru francúzskej Chartreuse. Bruno mal čoskoro toľko nasledovníkov, že pustovnícke sídlisko La Torre nestačilo a museli vybudovať ďalšie, zasvätené sv. Štefanovi. Aj na toto dielo štedro prispel vojvoda Roger. Vojvoda, ktorý bol normanského pôvodu, si veľmi vážil Bruna. Viac ráz ho osobne navštívil v horskej pustatine a Bruno zasa častejšie poslúžil jeho rodine ako duchovný radca, kňaz a priateľ.

Keď Bruno cítil, že sa blíži koniec jeho života, zhromaždil svojich spoločníkov a pred nimi urobil slávnostné vyznanie viery, v ktorom zdôrazňoval (proti bludom svojho času) najmä vieru v Najsvätejšiu Trojicu a v Eucharistiu. Zomrel 6. októbra 1101 v pustovni La Torre. Ale pochovali ho v kláštore San Stefano, kde sa jeho neporušené telo uchovalo až do roku 1513. Potom ho preniesli do La Torre.

Bruna formálne nikdy nevyhlásili za svätého. Ale pápeži mu prakticky priznali titul a úctu svätých tým, že roku 1514 dovolili kartuziánom modliť sa kňazské hodiny na jeho počesť a roku 1623 Gregor XV. rozšíril jeho úctu na celú Cirkev.

Podľa mienky historikov sv. Bruno nemienil založiť rehoľnú spoločnosť, no táto sa rýchlo vyvinula z pustovnícko-mníšskych kláštorov, ktoré vybudoval. Za rok vzniku kartuziánskeho rádu sa pokladá rok 1128, keď vtedy jestvujúce kartuziánske kláštory prijali stanovy, ktoré rok predtým vypracoval pre Grande Chartreuse jej piaty predstavený Guigo.

Napriek malému styku so svetom a veľmi prísnemu spôsobu života sa kartuziánska rehoľa rozšírila do mnohých štátov Európy. Do roku 1200 vzniklo 37 kartuziánskych kláštorov, z čoho dva boli dokonca ženské. Dva kartuziánske kláštory vznikli aj na Slovensku, a to roku 1299 na Skale Útočišťa (dnes Kláštorisko v chotári obce Letanovce na Spiši) a roku 1319 Červený kláštor na Dunajci.

V roku 1510 jestvovalo až 195 kartuziánskych sídlisk. No husiti, Turci a protestanti mnohé z nich zničili. V 17. a 18. stor. nastal nový rozkvet. Ale Francúzska revolúcia, jozefinizmus a sekularizácia v 19. storočí znovu zdecimovali kartuziánske kláštory. Toho času jestvuje ešte 17 kláštorov tejto rehole, ktorá sa pokladá za najprísnejšiu v Cirkvi.