SV. FRANTIŠEK BORGIA, vojvoda - rehoľník (1510-1572)

Sv. František Borgia (špaň. de Borja, čít. de borcha) pochádzal zo známeho španielskeho rodu Borgiovcov. Tento rod dal Cirkvi jednak dobrého pápeža Calixta III. (1455-1458) a jednak neslávne známeho pápeža Alexandra VI. (1492-1503). Ten mal pred zvolením za pápeža štyri nezákonné deti. Jeho druhý syn Juan bol starým otcom sv. Františka Borgiu. František poznal dejiny svojho rodu a v živote urobil veľa, aby odčinil vážne poblúdenia svojich predkov. Nerobil to však s nápadnou okázalosťou, ale s obdivuhodnou rytierskou eleganciou.

Narodil sa 28. októbra 1510 ako prvorodený syn, a teda aj dedič gandijského vojvodu Juana de Borja. Gandia bola malé vojvodstvo na východnom pobreží Španielska v blízkosti mesta Valencie. Keď mal desať rokov, zomrela mu matka. Otec ho dal na ďalšiu výchovu do mesta Zaragozy k tamojšiemu arcibiskupovi, ktorý bol bratom Františkovej matky. Tam chlapec získal základné vzdelanie. Tam sa oboznámil aj s hudbou a naučil sa narábať mečom. Dospievajúceho mládenca prijal do služby cisár Karol V. (v Španielsku ako kráľ Karol I.) a ustanovil ho za páža svojej mladšej sestre Kataríne, ktorá robila spoločníčku choromyseľnej matke na zámku Tordesillas. Keď sa Katarína v r. 1525 vydala za portugalského kráľa Jána III., František sa vrátil do Zaragozy, kde tri roky študoval filozofiu.

V r. 1528 ho cisár povolal na panovnícky dvor, kde sa František o rok neskôr oženil s Portugalčankou Eleonórou de Castro, ktorá bola dvornou dámou cisárovnej Izabely. V ďalšom roku sa mladomanželom narodil syn Karol, najstarší z ôsmich detí. V r. 1536 sa František v cisárových službách zúčastnil na provensálskej vojne proti Francúzsku. O jeho telesných schopnostiach svedčí skutočnosť, že cisár ho vymenoval za hlavného poľovníka (Montero mayor) a za hlavného krasojazdca (na koni) cisárovnej.

Dôležitým medzníkom vo Františkovom živote bola náhla smrť cisárovnej Izabely 1. mája 1539. Cisár ho poveril, aby sprevádzal mŕtvolu jeho manželky do Granady a aby potvrdil jej identitu pred pochovaním 17. mája. Najmä posledný pohľad na mŕtvu cisárovnú ním otriasol. Tu si naplno uvedomil pominuteľnosť pozemských vecí. Vtedy sa uňho začala výraznejšie formovať túžba po duchovných hodnotách a kresťanskej dokonalosti.

Krátko potom cisár vymenoval Františka Borgiu za katalánskeho miestokráľa. František zastával tento úrad v rokoch 1539-1543. Medzitým v decembri 1542 mu zomrel otec. František sa po ňom stal gandijským vojvodom. Dňa 27. marca 1546 mu zomrela manželka Eleonóra. Bol to druhý medzník v jeho živote. Vojvoda sa rozhodol, že celkom opustí svet a zasvätí sa Bohu.

Už niekoľko rokov predtým sa priatelil s františkánmi a dominikánmi, medzi ktorých patrili sv. Peter Alkantarský OFM a sv. Luis Bertrand OP. V r. 1541 spoznal jezuitov prostredníctvom pátra Petra Favra a Antónia Araoza, ktorý vtedy ešte nebol kňazom. Hoci boli povahovo veľmi rozdielni - Favre jemný a Araoz energický -, obidvaja kázňami v Barcelone silno zapôsobili na Katalánčanov a na ich miestokráľa. František hneď nadviazal listovný styk so zakladateľom jezuitov sv. Ignácom Loyolským. Jeho výsledkom bolo trvalé priateľstvo a v r. 1546 gandijské jezuitské kolégium, pre ktoré o rok neskôr vojvoda dosiahol od pápeža Pavla III. štatút univerzity.

Slávnosť založenia gandijského kolégia sa konala v máji 1546, necelé dva mesiace po smrti vojvodovej manželky. Niekedy v tom čase František urobil sľub, že vstúpi do jezuitskej rehole, len čo usporiada záležitosti svojho vojvodstva. Krátko potom poslal do Ríma dôverného poverenca, prostredníctvom ktorého žiadal Ignáca Loyolského o prijatie do rehole.

Zakladateľa jezuitov veľmi prekvapila táto žiadosť. Už päť rokov síce poznal Borgiovu náklonnosť k mladej reholi, ale niečo také predsa len nečakal. Uvedomil si, že vstup obľúbeného vojvodu, ktorý bol súčasne cisárovým i pápežovým priateľom, môže z viacerých dôvodov osožiť reholi. No na druhej strane nechcel pripustiť, aby vojvodov krok poškodil jeho záväzkom vo svete a zvlášť jeho rodine. Preto po dôkladnom uvažovaní a modlitbe mu navrhol riešenie, v ktorom sa nadprirodzené ideály a túžby zosúlaďovali s prirodzeným poriadkom. V liste z 9. októbra 1546 mu písal:

"Veľavážený pane.

Božia dobrota ma potešila rozhodnutím, ktoré vnukla Vašej duši. Anjeli a všetky sväté duše, ktoré sa tešia z Boha v nebi, nech mu vzdávajú nekonečné vďaky, lebo tu na zemi mu nestačíme ďakovať za toľké milosrdenstvo, ktoré prejavil tejto najmenšej Ježišovej spoločnosti, keď Vás do nej povolal. Dúfam, že Božia prozreteľnosť vyťaží z takého vstupu (do rehole) bohaté ovocie a duchovné dobro pre Vašu dušu a pre mnohé iné, ktoré budú mať úžitok z takéhoto príkladu.

Čo sa týka nás v Spoločnosti, oduševníme sa za novú horlivosť v službe nebeského Hospodára, ktorý nám dáva takého brata a ktorý si vyvolil takého robotníka v novej časti vinice, kde mne - hoci celkom nehodnému - zveril akúsi zodpovednosť. Tou Vás v Pánovom mene prijímam a odteraz Vás pokladám za nášho spolubrata. A ako voči takému bude moja duša prechovávať vždy tú lásku, ktorá patrí tomu, čo sa s toľkou veľkodušnosťou ponúka, že bude žiť v Božom dome, aby tam mohol dokonale slúžiť Bohu.

A teraz prejdem na jednotlivé veci, ktoré odo mňa chcete vedieť, čo sa týka času a spôsobu vstupu do Spoločnosti. Keď som veľmi odporúčal sám i prostredníctvom iných túto vec nášmu Pánovi, zdá sa mi - aby sa splnili všetky záväzky - že zmena by sa mala uskutočniť pomaly a veľmi uvážene na väčšiu oslavu Boha, nášho Pána. Veci tam u Vás sa môžu usporiadať tak, že - bez toho že by ste oznámili svoje rozhodnutie svetským ľuďom - v krátkom čase budete môcť slobodne uskutočniť svoju veľkú túžbu v Pánovi.

Konkrétnejšie: Keďže Vaše vážené dcéry sú už vo veku vydaja, mali by ste ich čo najčestnejšie dať do poriadku, ako vyžaduje ich postavenie. Ak sa naskytne dobrá príležitosť, nech sa ožení aj markíz (t. j. najstarší syn Carlos). A netreba nechať ostatných synov, aby sa o nich postaral najstarší; jemu ostane vojvodstvo a ostatným zanechajte primerané dedičstvo, ktoré im dovolí na nejakej veľkej univerzite pokračovať v štúdiách, ktoré už solídne začali...

Treba tiež usilovne postupovať v začatých stavbách (o. i. nemocnica v Gandii a dominikánsky kláštor v Lombay), lebo chcem, aby bolo už všetko vybavené, keď sa nášmu Pánovi zapáči, aby sa zverejnil Váš nový stav.

S úmyslom, aby sa všetko usporiadalo, keďže máte dobrý základ v štúdiu, na ktorom možno pokračovať teológiou, bol by som veľmi rád, keby ste mohli intenzívne študovať teológiu; mám nádej, že Boh si tým poslúži. Ak je možné, tešilo by ma, keby ste dosiahli doktorát na gandijskej univerzite. Ale všetko zatiaľ udržujte vo veľkej tajnosti, až kým nám čas a okolnosti s Božou milosťou nedovolia plnú slobodu; teraz ešte by uši sveta nemohli zniesť výbuch takej správy.

Postupne môžeme hovoriť o iných veciach, ktoré sa vyskytnú. Očakávam, že mi budete často písať a ja tiež budem písať pravidelne. Zatiaľ prosím najvyššiu Božiu dobrotu, aby svojou priazňou a milosťou podporovala milosrdenstvo, ktoré začala vo Vašej duši."

Vybavenie všetkých vecí, ktoré spomínal Ignác, trvalo takmer päť rokov. Medzitým 1. februára 1548 vojvoda zložil slávnostné rehoľné sľuby. Keďže sa tu nedali dodržať vonkajšie podmienky, aké vyžadujú cirkevné predpisy, Ignác predtým vyžiadal od pápeža dovolenie pre nemenovaného laika, aby mohol zložiť také sľuby, kým je ešte vo svete zaujatý usporiadaním svojich vecí. Pápež nemal dôvod nedôverovať Ignácovi a dal mu žiadané dovolenie s rešpektovaním jeho tajomstva. Ignác zas natoľko poznal Františka Borgiu, že sa s plnou zodpovednosťou odvážil pýtať pre neho také nezvyčajné dovolenie.

Popri vonkajších povinnostiach a štúdiu František venoval veľa času a energie modlitbe a skutkom pokánia. O všetkom informoval generálneho predstaveného, ako si to ten želal. A ten napokon pokladal za potrebné krotiť jeho horlivosť. V liste z 20. septembra 1548 mu napísal:

"Vaše počínanie v duchovných a telesných veciach pre pokrok Vašej duše mi dalo nový dôvod veľmi sa tešiť v Pánovi a neustále mu ďakovať...

Ale v tom istom Pánovi cítim, že duchovné a telesné cvičenia, ktoré sú nám osožné v niektorých okolnostiach, nie sú také v iných. Preto Vám poviem svoj náhľad na túto vec, keďže ste sa ma pýtali. Predovšetkým, čo sa týka času venovaného vnútorným a vonkajším cvičeniam, odporúčam skrátiť ho na polovicu... Ako Vás poznám, myslím, že bude lepšie druhú polovicu venovať štúdiu,... spravovaniu Vašich majetkov a duchovným rozhovorom. Pritom sa vždy usilujte udržať svoju dušu v pokoji a pripravenú na všetko, čo by si v nej náš Pán želal spôsobiť. Je to nepochybne väčšia čnosť a milosť, keď sa môžete tešiť z Pána v rozličných prácach a na rozličných miestach, ako iba na jednom...

Po druhé, čo sa týka pôstu a zriekania sa istých jedál, radím Vám pre lásku k nášmu Pánovi, aby ste sa starali o žalúdok a o iné prirodzené orgány a aby ste ich radšej posilňovali ako oslabovali. Keď je človek tak uspôsobený, že by radšej zomrel, ako by sa dopustil aj tej najmenšej urážky Božej velebnosti, a keď ho okrem toho neznepokojujú osobitné útoky diabla, sveta alebo tela, ako som o tom presvedčený vo Vašom prípade, vtedy - a to je bod, v ktorom na Vás zvlášť vážne nalieham - keďže tak telo ako aj duša patria svojmu Stvoriteľovi a Pánovi, ktorému sa budeme za ne zodpovedať, nesmiete dovoliť, aby Vaše prirodzené sily zoslabli. Keď chorľavie telo, ani duša nemôže fungovať ako treba... Máme milovať a opatrovať telo natoľko, nakoľko je poslušné a pomáha duši, lebo s takouto poslušnosťou a pomocou duša môže lepšie slúžiť nášmu Stvoriteľovi a Pánovi a chváliť ho.

Po tretie, čo sa týka trestania tela, som za to, aby sa vyhýbalo každému spôsobu, pri ktorom by sa mohla objaviť čo len kvapka krvi. Namiesto toho, aby sme túžili po vylievaní vlastnej krvi, je oveľa lepšie hľadať priamo Pána nás všetkých a jeho sväté dary, ako sú slzy za naše hriechy... posilnenie viery nádeje a lásky radosť v Pánovi a duchovný pokoj,... všetko s poníženosťou a úctou k našej svätej matke Cirkvi a k jej ustanoveným vodcom. Každý z týchto svätých darov by sme mali veľmi uprednostňovať pred všetkými telesnými úkonmi, ktoré sú dobré iba natoľko, nakoľko sú zamerané na získanie takých (duchovných) darov..."

František Borgia bol príkladne poslušným duchovným synom Ignáca Loyolského, a preto rozhodne potláčal pokušenie k mníšskemu spôsobu života. Horšie však bolo, že toto pokušenie dostalo významných spojencov medzi jezuitmi (inšpirovanými istým františkánom) gandijského kolégia. Patril medzi nich sám rektor Andrés de Oviedo a istý páter Onfroy nespokojný duch, ktorý v mene akýchsi zjavení a proroctiev hlásal potrebu radikálnej zmeny v Spoločnosti Ježišovej a v Cirkvi. Podľa týchto proroctiev mal zmenu uskutočniť "anjelský pápež" z rodu Borgiovcov. V jezuitskej reholi je údajne málo modlitby, ktorú predstavení obmedzujú. Modlitba, ktorá trvá iba jednu-dve hodiny sa nemôže nazývať modlitbou...

Bola to zmiešanina nespokojnosti a chorobnej fantázie, ktorá mohla zapríčiniť veľa zlého. Preto Ignác nariadil svojmu tajomníkovi Juanovi de Polanco, aby zostavil obšírny list, v ktorom by dôkladne odpovedal na všetky "zjavenia a proroctvá" gandijských nespokojencov. Sám potom ešte urobil v liste niektoré doplnky. List bol napísaný v júli 1549 a Ignác ho adresoval vojvodovi Borgiovi. V ňom totiž videl dostatočne silnú osobnosť, ktorá napriek náklonnosti k mysticizmu a mníšskym praktikám si vedela udržať patričnú duševnú rovnováhu a mala cit tak pre stupnicu duchovných hodnôt, ako aj pre vážnosť zákonitej autority v Cirkvi.

V liste Ignác pripúšťa, že sa môžu vyskytovať vierohodné súkromné zjavenia. Ich základným znakom je, že neodporujú zdravému rozumu ani zdravej cirkevnej náuke a duchovne povzbudzujú ľudí. Tiež osoba, ktorá také vierohodné zjavenia predkladá, býva na patričnej duchovnej výške.

To sa však nedá povedať o tzv. gandijských proroctvách a zjaveniach. Tie odporujú všetkým rozumným predpokladom ako aj zárukám, ktoré dal Kristus Cirkvi a jej zákonitým predstaviteľom. Verejné rozhlasovanie, že Cirkev a rehoľa sú v úpadku, nikoho nepovzbudí, iba vyvoláva nedôveru, nespokojnosť a pobáda k neposlušnosti. Tiež takéto tvrdenie nezodpovedá skutočnosti. Veď koľko duchovného úžitku dosiahla za niekoľko rokov jestvovania len sama Spoločnosť Ježišova!

List ďalej nepripúšťa, že by sa v jezuitskej reholi obmedzovala modlitba. Iba sa dáva do súladu so základnými úlohami rehoľníkov, ako je v prípade klerikov štúdium a pri vyštudovaných kňazoch apoštolát. A už vonkoncom neobstojí tvrdenie, že modlitba, ktorá trvá iba hodinu, nie je v skutočnosti nijaká modlitba. Tomu protirečí príklad svätých a samého Krista Pána, ktorý nás naučil modlitbu "Otče náš". Kto by sa odvážil tvrdiť o tejto Pánovej - pomerne krátkej - modlitbe, že to nie je modlitba?

Napokon sám páter Onfroy svojím počínaním neposkytuje záruku serióznosti domnelým proroctvám a zjaveniam. Má nejasné pojmy, je tvrdý v úsudku, nepoddajný vo vôli, z čoho vyplýva nedostatok poslušnosti; ovláda ho pýcha a márnivá túžba ukazovať sa... To všetko poukazuje na to, že jeho tvrdenia nepochádzajú od dobrého ducha.

Vojvoda-rehoľník si starostlivo prečítal celý dlhý list a vzal si ho k srdcu nielen pre seba, ale aj pre pomýlených spolubratov gandijského kolégia. Napokon svojím vplyvom a modlitbou dosiahol ich vytriezvenie. 30. novembra toho istého roku (1549) mohol už napísať Ignácovi: "Splnil som svoje poslanie s pomocou Vašej autority. Vo Vašom mene a s Božou pomocou som zmenil týchto ľudí."

Ešte v plnom vojvodskom lesku so sprievodom vyše 20 osôb prišiel František Borgia do Ríma 25. októbra 1550. Bolo to z príležitosti vtedajšieho Svätého roku. Ubytovali ho v oddelenej časti jezuitského domu. Borgia sa zdržal v Ríme do 4. januára 1551, teda vyše dva mesiace. Takto mohol osobnými rozhovormi s Ignácom doplniť to, na čo nestačili listy. Keďže Ignác sa v tom čase chystal založiť v Ríme ústredný seminár na výchovu elitného duchovenstva a nemal na to nijaké peniaze, vojvoda mu venoval na tento cieľ štedrý dar vyše 4500 zlatých dukátov. Ignác chcel z vďačnosti dať novému semináru meno Borgiovo kolégium. Ale keď to František nechcel pripustiť, nazvali ho jednoducho Collegium Romanum - Rímske kolégium. Neskôr z vďačnosti za podporu pápeža Gregora XIII. ho nazvali Gregoriánskou (Gregorovou) univerzitou.

Po návrate do Španielska František Borgia požiadal cisára Karola V., aby sa smel zriecť vojvodstva v prospech svojho najstaršieho syna Carlosa. Keď dostal patričný súhlas, prišiel čas, aby zverejnil svoje členstvo v jezuitskej reholi. Keďže medzitým už študoval teológiu, mohol byť 23. mája 1551 vysvätený za kňaza. Vysviacku prijal v baskickom meste Oňate a z úcty k Ignácovi slúžil prvú sv. omšu v loyolskom kaštieli.

V rokoch 1551-1554 sa František venoval kázaniu a zostavovaniu duchovných spisov. Cisár Karol nezabudol na svojho dôverníka a keďže nemal veľké sympatie k jezuitskej reholi, myslel, že urobí bývalému miestokráľovi najlepšiu službu, keď navrhne jeho povýšenie za kardinála. Pápež bol ochotný. Ignác Loyolský potreboval veľa modlitieb, diplomatického taktu a rozhodnosti, aby odvrátil kardinálske nebezpečenstvo od svojho dobrého a cenného spolubrata. Namiesto toho ho vymenoval za generálneho komisára rehole pre Španielsko a Portugalsko. V tejto úlohe založil v Španielsku do dvadsať nových kolégií a v r. 1554 založil v mestečku Simancas prvý jezuitský noviciát v tejto krajine.

V r. 1555 sa Karol V. zriekol panovníckej hodnosti a utiahol sa do kláštora v San Yuste. Tam si dal trikrát zavolať Františka Borgiu, aby sa s ním radil a prijal od neho duchovnú posilu. Pri smrti (v septembri 1558) si ho žiadal mať pri sebe a spolu so svojím synom Filipom II. ho vymenoval za vykonávateľa svojho závetu. V tom čase bol František spolu s Antóniom Araozom v osobitnej službe cisárovej dcéry Jany Rakúskej, ktorá v neprítomnosti kráľa Filipa II. vládla v Španielsku ako regentka v r. 1554-1558.

Po toľkých prejavoch priazne panovníckej rodiny prišiel však aj nevďak. V r. 1556 regentka Jana naliehala na Ignáca Loyolského, aby dosiahol od pápeža, žeby oslobodil od celibátu veľmajstra Monteského rytierskeho rádu. Týmto veľmajstrom bol Františkov nevlastný brat don Galcerán de Borja. Ten sa totiž pri návštevách kráľovského dvora zaľúbil do regentkinej prvej dvornej dámy doňe Leonóry Manuel. Avšak žiadosť španielskej vladárky prišla do Ríma práve v čase, keď Ignác Loyolský zomieral. Preto jej ďalším vybavovaním poverili Františka Borgiu. A keďže ten bol neúspešný, kráľ Filip, ktorý sa po smrti Márie Tudorovej v r. 1558 vrátil do Španielska, ho vykázal z kráľovského dvora.

To však nebolo pre Františka nešťastie, lež iba veľké uponíženie, ktoré postihnutý páter ochotne prijal, lebo takto mohol viac vykonať pre rehoľu a pre Cirkev. Horšie bolo s cirkevnou inkvizíciou, ktorá v tom istom čase odsúdila zbierku duchovných spisov Františka Borgiu. Ako sa neskôr ukázalo, španielska inkvizícia zašla v tomto prípade (a nielen v tomto) priďaleko. Čiastočne sa o to pričinil vydavateľ Juan de Brocar v Alcale, ktorý k Borgiovým spisom pripojil aj niektoré menej pravoverné. Vec sa časom vyjasnila, ale medzitým veľa trpel František aj jezuiti. František sa v tom čase utiahol do Portugalska.

Keď ani po úradnom objasnení prípadu neutíchli ťažkosti a podozrievanie, pápež Pius IV. povolal Františka do Ríma, kam tento prišiel v septembri 1561. Keď o rok neskôr generálny predstavený rehole Diego Laínez a jeho vikár Alfonso Salmerón odišli do Tridentu na záverečné zasadania tamojšieho cirkevného snemu, páter Borgia prevzal vedenie rehole v hodnosti generálneho vikára. Tým bol až do januára 1564, keď sa z Tridentu vrátil Diego Laínez. Ten vymenoval Františka za asistenta pre Španielsko a Portugalsko. Keď v januári 1565 zomrel Diego Laínez, páter František Borgia sa znovu stal generálnym vikárom rehole a po zvolení na generálnej kongregácii 2. júla 1565 jej generálnym predstaveným.

Generalát Františka Borgiu prebiehal súčasne s pontifikátom pápeža-dominikána sv. Pia V. Medzi oboma svätcami bolo vzácne nadprirodzené priateľstvo, hoci nechýbali dôvody pre nepríjemné napätia. Svätý pápež totiž nanútil reholi dve vážne zmeny v jej stanovách, a to, že jezuiti museli zaviesť spoločnú chórovú modlitbu a že museli skladať slávnostné sľuby ešte pred kňazskou vysviackou. Avšak po smrti Pia V. jeho nástupca Gregor XIII. v r. 1573 odvolal spomenuté zmeny a potvrdil jezuitské stanovy v pôvodnej podobe.

Ako generálny predstavený František Borgia sa usiloval predovšetkým o zachovanie vnútorného ducha rehole. S týmto cieľom sa v r. 1569 obrátil na Spoločnosť Ježišovu listom "De mediis conservandi spiritum Societatis" (O prostriedkoch na zachovanie ducha Spoločnosti) . Usiloval sa zriadiť pre každú provinciu osobitný noviciát, opravil a doplnil pravidlá rehole, v roku 1570 sa postaral o nové vydanie jej stanov. Na základe právomoci, ktorú mu dala kongregácia, zaviedol do rehole jednohodinové ranné rozjímanie. On sa zaslúžil o vybudovanie hlavného jezuitského kostola del Gesú so štedrou podporou kardinála Alessandra Farnese, synovca pápeža Pavla III.

V r. 1571 na príkaz pápeža Pia V. sprevádzal do Španielska a Portugalska kardinála-legáta Michele Bonelliho, ktorého úlohou bolo koordinovať postup katolíckych mocností proti Turkom. František sa vydal na cestu, hoci bol vážne chorý. Každý pohyb mu spôsoboval utrpenie. Zomrel tri dni po návrate do Ríma 30. septembra 1572.

Pápež Urban VIII. ho v r. 1624 vyhlásil za blahoslaveného a pápež Klement X. v r. 1671 za svätého. Jeho telesné pozostatky medzičasom previezli do kostola jezuitského profesného domu v Madride, kde ich v r. 1931 revolucionári spálili spolu s kostolom.

Niektoré obrazy predstavujú sv. Františka Borgiu ako smutného, chmúrneho askétu. V skutočnosti to bol priateľský a duchovne vyrovnaný človek. Je pravda, že robil veľké skutky pokánia a pri niektorých príležitostiach sa vyhlasoval za najväčšieho hriešnika, ale zachované dokumenty dostatočne svedčia o tom, že svätý gandijský vojvoda žil aj pred vstupom do rehole v stave kresťanskej nevinnosti. Pocit hriešnosti pochádzal najviac zo solidárnosti s predkami, ktorí sa tmavými farbami zapísali do cirkevných dejín a do svetovej literatúry. Jeho duchovný denník z posledných rokov dáva aspoň čiastočne tušiť, ako hlboko a dôverne prežíval František svoje spojenie s Bohom. Jeho nábožnosť bola poznačená osobitnou úctou k Eucharistii a k Panne Márii.

V jezuitskej reholi sa pamiatka sv. Františka Borgiu slávi 3. októbra.