Ako je známe, vodcovia Francúzskej revolúcie vydali v auguste 1792 dekrét, ktorým sa zakazovali všetky rehoľné spoločnosti. Rehoľné sestry uršulínky z kláštora v meste Valenciennes odišli do blízkeho Belgicka a tam v meste Mons pokračovali vo svojej činnosti. Keď v novembri 1793 vojská Habsburgovcov na istý čas obsadili Valenciennes, sestry sa ta vrátili a znovu sa venovali apoštolátu a výchove dievčat ako predtým.

Keď sa však revolucionári v septembri 1794 znovu zmocnili mesta, uväznili rehoľné sestry a odsúdili ich na smrť s odôvodnením, že odišli do zahraničia a pod ochranou nepriateľov sa vrátili, aby pokračovali v zakázanej činnosti.

Pri súde predstavená M. Klotilda Angela Paillotová sa usilovala zachrániť sestry prevzatím celej zodpovednosti na seba: ona o všetkom rozhodovala, sestry len poslúchali. Bolo však odsúdených všetkých jedenásť sestier, ktoré tvorili tamojšiu komunitu. Po niekoľkotýždňovom neľudskom väznení všetky popravili gilotínou, a to v dvoch skupinách.

Dňa 17. októbra 1794 podstúpilo smrť týchto päť sestier: 66-ročná Natália Vanotová, 47-ročná Laura Prinová, 43-ročná Mária-Uršuľa Bourlová, 38-ročná Mária-Lujza Ducretová, 34-ročná Augustína Desjardinsová.

O šesť dní neskôr, 23. októbra, vystúpili pod gilotínu: 55-ročná predstavená Klotilda Angela Paillotová, 47-ročná Jozefína Lerouxová, 45-ročná Školastika Lerouxová, 45-ročná Františka Lacroixová, 44-ročná Kordula Barréová a 32-ročná Anna-Mária Erreauxová.

Po poprave prvých piatich M. Klotilda Angela písala svojej neteri: "Päť spolusestier už vystúpilo pod gilotínu s nevýslovnou odvahou a radosťou... Ostatné budú mať to isté dobrodenie; túžia po tom... Netreba sa znepokojovať mojím osudom; som najšťastnejšia osoba na svete."

Pápež Benedikt XV. vyhlásil mučeníčky z Valenciennes za blahoslavené 13. júna 1920.