Tento sv. Marcel bol rímskym vojakom, dokonca stotníkom rímskeho vojska v severnom Maroku. Podľa zachovaného úradného záznamu na sviatok "božských cisárov" 21. júla 298, keď pri oficiálnej slávnosti mali vojaci obetovať kadidlo bohom, Marcel pred nastúpenými vojakmi odložil zbrane a znaky svojej hodnosti a vyhlásil, že ako kresťan chce byť Kristovým vojakom. Veliteľ Fortunatus ho hneď dal uväzniť a o týždeň ho vyslúchal. Marcel nezmenil svoj postoj. Keďže podľa náhľadu veliteľa šlo o vážny prečin, dal eskortovať väzňa vyššiemu veliteľovi Aureliovi Agricolanovi do mesta Tangeru.

Súd v Tangeri sa konal 30. októbra. Marcel pokojne, ale pevne potvrdil svoju vernosť Kristovi. Za to ho Agricolanus odsúdil na smrť a dal popraviť.

Úcta k hrdinskému vojakovi sa rozšírila najmä v Španielsku, kde sa mesto León usilovalo urobiť z neho svojho občana. Pritom neskoršie životopisy tohto svätca pridali k pôvodnej správe o mučeníctve rozličné doplnky, ktoré sa neopierajú o historické pramene. Sem patrí aj zmienka o Marcelovej manželke Nonii a ich dvanástich synoch.

Hoci hrob sv. Marcela bol známy po mnoho storočí bol kresťanom nedostupný, lebo v 7. storočí severnú Afriku okupovali mohamedánski Arabi. Avšak po dobytí mesta Tangeru kresťanskými vojskami sa španielsky kráľ Ferdinand Katolícky rozhodol preniesť svätcove pozostatky do Španielska. Dňa 29. marca 1493 ich slávnostne priniesli do mesta León, kde ich uložili v kostole zasvätenom sv. Marcelovi.