V 17. storočí sa vo Francúzsku a okolitých krajinách šírilo hnutie, ktoré sa podľa svojho pôvodcu nazývalo jansenizmus. Jansenizmus získaval prívržencov prísnosťou vo viere a mravoch. No v tejto prísnosti zachádzal tak ďaleko, že veriaci strácali dôveru v Boha a takmer sa odcudzili prijímaniu sviatostí, najmä Eucharistie. Kým Cirkev bojovala proti jansenizmu disciplinárnymi opatreniami, Boh použil skromnú rehoľnú sestru, aby jej prostredníctvom ukázal svoju bezhraničnú lásku k ľuďom. Touto rehoľníčkou bola sv. Margita Mária Alacoquová z rehole Navštívenia P. Márie.

Sv. Margita Mária Alacoquová sa narodila 22. júla 1647 v burgundskej dedinke Lautecour vo východnom Francúzsku. Jej otec bol kráľovským notárom. No Margita ho veľmi nepoznala, lebo zomrel, keď mala osem rokov. Keďze matke bolo ťažko starať sa o početnú rodinu, niektoré deti dala na výchovu mimo domu. Tak sa osemročná Margita dostala do kolégia rehoľných sestier klarisiek v Charolles. V kolégiu sa cítila veľmi dobre, ale vážna choroba ju prinútila vrátiť sa domov.

Chorľavela štyri roky. Napokon vyzdravela, ale aj potom ju čakali rozličné životné skúšky. Svoje životné povolanie dosiahla vo veku 24 rokov, ked' vstúpila do kláštora rehole Navštívenia Panny Márie v Paray-le-Monial. Bolo to 25. augusta 1671. Rehoľné sľuby skladala v novembri nasledujúceho roku.

Margita nevynikala prirodzenými schopnosťami. Pri plnení rehoľných povinností bola trocha pomalá a ťarbavá, takže si často vyslúžila kritiku spolusestier i predstavených. No ona znášala všetky výčitky ponížene a trpezlivo. Robila, čo mohla, a potom ostala pokojná a úprimne milá voči všetkým.

Predstavených ešte čosi znepokojovalo. Boli to ustavičné skutky pokánia a mystické úkazy, ktoré sprevádzali duchovný život mladej rehoľníčky. Už necelé dva roky po vstupe do kláštora ju predstavená žiadala, aby zapisovala, Čo sa robí v jej vnútri. Okrem iného zápisky mali umožniť lepšie posúdenie duševného stavu sestry Margity Márie. Sotva sa Margita podujala plniť želanie svojej predstavenej, začali ju navštevovať zjavenia, ktoré ju neskôr urobili známou v kresťanskom svete. Zvlášť významné boli štyri z nich.

Prvé zakúsila 27. decembra 1673. Keď kľačala sama v kaplnke, zjavil sa jej Pán Ježiš a oznámil jej: "Moje Božské Srdce tak vášnivo miluje ľudí, že už nemôže udržať plamene svojej horúcej lásky, a žiada si, aby sa čo najviac rozšírili... Vyvolil som si ťa ako priepasť nehodnosti a nevedomosti na uskutočnenie tohto zámeru, aby všetko pochádzalo odo mňa." Božský Spasiteľ ju vtedy zasvätil do nevyjadriteľných tajomstiev svojho Srdca.

Po viacerých menších zjaveniach znova zažila jedno významnejšie počiatkom roku 1674. Božské Srdce sa jej ukázalo na tróne z plameňov, žiarivejšie ako slnko a priezračné ako krištáľ. Bolo ovinuté tŕňovým vencom, v ktorom tŕne znamenali ľudské hriechy, a nad ním bol kríž.

0 niekoľko mesiacov neskôr, v piatok po sviatku Božieho Tela, sa Pán Ježiš predstavil sestre Margite Márii celý žiariaci slávou, s piatimi ranami, ktoré svietili ako päť sĺnk. Z jeho tela vychádzali plamene, a to najmä z hrude, v ktorej sestra uvidela jeho milujúce Srdce. Spasiteľ sa sťažoval na nevďačnosť ľudí, ktorí na jeho lásku k nim odpovedajú chladnosťou a nezáujmom. Preto ju žiadal, aby vynahradila to, čo zanedbávajú iní. Zvlášť ju povzbudzoval, aby ho prijímala v Eucharistii, ako často len môže, najmä v prvé piatky mesiaca. Okrem toho mala v noci pred prvým piatkom hodinu pred polnocou bdieť a modliť sa na pamiatku jeho agónie v noci pred utrpením. Takto vznikli dve pobožnosti, ktoré sa neskôr rozšírili v Cirkvi: sväté prijímanie na prvé piatky v mesiaci a tzv. "svätá hodina" večer pred prvým piatkom.

Štvrté dôležité zjavenie sa odohralo v oktáve po sviatku Božieho Tela 1675, pravdepodobne v nedeľu 16. júna. Pán Ježiš sa vtedy rehoľníčke sťažoval na neúctivosť a svätokrádeže, ktorými ho urážajú ľudia. Najsmutnejšie je, že to robia i Bohu zasvätené duše, teda kňazi a rehoľníci. Božský Spasiteľ od nej žiadal, aby sa zasadila o zavedenie osobitného sviatku (v piatok po oktáve Božieho Tela) na česť jeho Srdca. 0 to isté mala požiadať i horlivého rehoľníka--jezuitu o. Klaudia la Colombiére, ktorý bol začas jej spovedníkom a prispel k odstráneniu nedorozumenia okolo jej zjavení.

Sestra Margita Mária sa usilovala splniť želanie svojho božského Priateľa a Učiteľa. Dokonca vyzvala i francúzskeho kráľa, aby zasvätil krajinu Božskému Srdcu. Keď' sa stala asistentkou predstavenej (1684) a vychovávateľkou noviciek (1685-1687), zaviedla spoločné uctievanie Božského Srdca vo svojej rehoľnej komunite.

Oficiálneho zavedenia sviatku Božského Srdca v Cirkvi sa sestra už nedožila. Úcta k Božskému Srdcu mala najprv viac ľudový charakter a šírila sa prostredníctvom bratstiev a ľudových pobožností. Až roku 1765 na žiadosť poľských biskupov pápež Klement XIII. dovolil sláviť sviatok Božského Srdca v Poľsku a v rímskom arcibratstve Božského Srdca. Napokon pápež Pius IX. rozšíril roku 1856 tento sviatok na celú Cirkev.

Ponížená dôverníčka Božského Srdca zomrela v Paray-le-Monial 17. októbra 1690 vo veku 43 rokov. Už 25 rokov po jej smrti sa začal v autunskej diecéze, kam patril kláštor Paray-le-Monial, kanonický proces, ktorý mal viesť k blahorečeniu a svätorečeniu sestry Margity Márie Alacoquovej. Francúzski jansenisti však podnikali všetko možné, aby proces prekazili. Aj keď' sa im to celkom nepodarilo, aspoň oddialili jeho úspešné zakončenie. Sestru Margitu Máriu vyhlásil za blahoslavenú pápež Pius IX. roku 1864 a za svätú pápež Benedikt XV. roku 1920.