Svätý Pavol z Kríža pochádzal z Piemontu (v terajšom severozápadnom Taliansku). Narodil sa 3. januára 1694 v obci Ovada pri Alessandrii. Jeho občianske meno bolo Paolo Francesco Danei.

Rodina Daneiovcov bola početná. Pavol sa narodil ako druhý zo šestnástich detí. Rodičia boli spočiatku zámožní, ale politické otrasy a rodinné nešťastia priviedli Daneiovcov do hmotných ťažkostí. To poznačilo aj Pavlov život, lebo ako najstarší z chlapcov sa delil s rodičmi o ich trápenia, starosti a práce. Hoci mal silnú a energickú povahu, ostal po celý život citlivý voči telesnej a duševnej biede iných.

Pavol bol dobrý chlapec a mládenec. No ako devätnásťročný mal silný duchovný zážitok, ktorý nazýval obrátením a ktorý ho podnecoval k pokániu a väčšej kresťanskej dokonalosti. Keď pápež Klement XI. vyzýval do boja proti Turkom, Pavol sa hlásil ako vojak do armády, ktorú organizovala Benátska republika. Ale čoskoro spoznal, že Boh mu určil inú úlohu.

Roku 1716, teda keď mal 22 rokov, Pavol sa rozhodol zasvätiť svoj život Božej službe. Ale pre rodinné záväzky tento zámer mohol uskutočniť až o štyri roky neskôr. Konečne v novembri 1720 prijal od alessandrijského biskupa čierny kajúcnicky oblek. Nato sa utiahol na 40 dní do samoty Castellazzo, kde sa oddal modlitbe a pokániu a napísal prvé stanovy neskoršej rehole pasionistov. Potom išiel do Ríma, kde roku 1725 dostal od pápeža Benedikta XIII. ústne dovolenie založiť nové rehoľné spoločenstvo.

Istý čas (1726-1728) ostal Pavol aj s rodným bratom Giambattistom v Ríme, kde v nemocnici S. Gallicano ošetrovali chorých. V júni 1727 boli obidvaja vysvätení za kňazov. V marci nasledujúceho roku sa usadili na Monte Argentario pri meste Orbetello na sever od Ríma. Roku 1731 im pápež Klement XII. dovolil konať ľudové misie. V Orbetelle vznikol roku 1737 prvý kláštor pasionistov pod vedením Pavla, ktorý sa po svojom zasvätení Bohu nazýval Pavol z Kríža. Podobne ako apoštol Pavol aj on chcel byť ukrižovaný s Kristom a ukrižovaného Krista chcel hlásať aj iným.

Pavlove misijné kázne mali veľký úspech. O ich pôsobivosti svedčia slová istého vojaka, ktorý sa priznal, že na bojisku sa nezachvel ani v najtuhšej bitke, kým pri kázni Pavla z Kríža sa celý triasol. Pápež udelil úspešnému kazateľovi a jeho bratovi Giambattistovi titul apoštolských misionárov a dovolil im na konci kázní dávať apoštolské požehnanie. Neprestali však ťažkosti s povolením rehoľných stanov. V pôvodnej podobe ich v Ríme nechceli schváliť pre ich veľkú prísnosť. Pavol musel niektoré pravidlá zmierniť. Takto upravené stanovy im potom schválil pápež Benedikt XIV. roku 1741.

Napriek prísnym pravidlám a mnohým vonkajším ťažkostiam nové rehoľné spoločenstvo vzrastalo. V rokoch 1744-1773 Pavol založil dvanásť kláštorov v strednom Taliansku. Sám sa zdržiaval najviac v kláštore Vetralla neďaleko Viterba. Roku 1771 založil aj ženskú vetvu rehole pasionistov.

Roku 1769 sa Pavol z Kríža ako generálny predstavený rehole pasionistov presťahoval do Ríma. Posledné dva roky života strávil v kláštore sv. Jána a Pavla, ktorý sa stal trvalým sídlom generálnych predstavených. V tomto kláštore Pavol z Kríža zomrel 18. októbra 1775 a tam ho aj pochovali. Pápež Pius IX. ho roku 1853 vyhlásil za blahoslaveného a roku 1867 za svätého.

Svätý Pavol z Kríža patril medzi najvplyvnejších kazateľov 18. storočia. S vonkajším pôsobením spájal hlboký vnútorný život, bohatý na mystické zážitky. Stredobodom jeho duchovného života bol trpiaci Kristus, ktorého nazýval aj "ukrižovaná Láska".

Svätý Pavol z Kríža a pasionisti mali blahodarný vplyv na obnovu katolíckej nábožnosti. Pod ich vplyvom dosiahli duchovnú zrelosť okrem iných veľký anglický konvertita kardinál John Henry Newman a talianska mystička nášho veku Gemma Galganiová.