Ako sme už spomenuli na inom mieste, 16. storočie bolo pre Španielsko "zlatým storočím" (siglo d'oro), a to nielen pre rozvoj kolónií, lež aj pre množstvo svätcov, ktorí duchovne obohatili svoju krajinu i celú Cirkev. Medzi nich patril i veľký reformátor z františkánskej rehole - sv. Peter Alkantarský.

Pochádzal z mesta Alcántara z kraja Estremadura v západnom Španielsku, kde sa narodil r. 1499. Jeho rodné meno bolo Juan de Sanabria. Keďže rozumovo bol veľmi bystrý, štúdium na univerzite v Salamanke skončil už v šestnástich rokoch. Potom vstúpil do rehole "bosých" františkánov v Los Majaretes. Bola to prísna vetva menších bratov. Po zložení rehoľnej profesie bol určený do kláštora sv. Františka v Belvís. V r. 1519, hoci ešte nebol kňazom, predstavení ho poslali založiť kláštor v meste Badajoz, kde sa stal predstaveným.

R. 1524 bol vysvätený za kňaza. Zastával funkcie predstaveného v mestách Robledillo, Plasencia a znovu v Badajoze, kam si ho vyžiadali ľudia pre jeho veľkú obľúbenosť. Avšak Peter sa chcel viac oddávať rozjímavej modlitbe. Predstavení mu od r. 1532 umožnili žiť vo väčšej utiahnutosti v kláštore sv. Onofria de La Lapa. Povesť jeho svätosti sa rozšírila až do Portugalska, kde sa s ním chcel radiť v otázkach svedomia kráľ Ján III.

V r. 1538 bol zvolený za provinciála "bosých františkánov". V tom období vypracoval prísne rehoľné stanovy, ktoré schválila kapitula v Plasencii r. 1540. Jeho úmyslom bolo pomocou reformy priviesť svojich nasledovníkov k prvotnej disciplíne františkánskej reguly. Tento reformný plán schválil r. 1554 pápež Július III., ktorý dovolil Petrovi Alkantarskému viesť pustovnícky život v kostolíku Sv. Kríža (Santa Cruz de Cebollaz) v diecéze Coria.

Zo životopisu (autobiografie) sv. Terézie Avilskej sa dozvedáme niektoré podrobnosti o živote Petra Alkantarského, ktorý podporoval aj jej reformu karmelitánskej rehole a istý čas bol jej duchovným vodcom. Svätica v 27. kapitole svojej autobiografíe píše o františkánskom reformátorovi:

V r. 1557 Peter upravil na kláštor dom, ktorý mu darovali istí manželia v Pedrose pri meste Coria. Nasledovali ďalšie kláštory reformovaných františkánov. Na konci r. 1558 alebo začiatkom 1559 vyšší predstavení vymenovali Petra Alkantarského za predstaveného reformovaných kláštorov, z ktorých bola utvorená osobitná kustódia (samostatná administratívna jednotka, nižšia ako provincia), zasvätená sv. Jozefovi. V máji 1559 pápež Pavol IV. schválil ustanovenie tejto kustódie a dovolil, aby sa k nej pripájali aj kláštory v zahraničí. V r. 1561 bola táto kustódia povýšená na provinciu.

Reformovaní františkáni sa usilovali oživiť prvotnú horlivosť rehole so silným príklonom ku kontemplácii: dlhé hodiny vo dne i v noci venovali modlitbe, zvlášť kontemplácii, bičovali sa a robili iné tvrdé skutky pokánia, spávali na doskách alebo na holej zemi, nejedli mäso, ryby a mliečne výrobky, nepili víno.

Františkánsky reformátor Peter Alkantarský zomrel v mestečku Arenas (v avilskej diecéze) 18. okt. 1562 v povesti mimoriadnej svätosti. Za blahoslaveného ho vyhlásil pápež Gregor XV. v r. 1627, za svätého pápež Klement IX. v r. 1669.

Okrem františkánskej rehole sa sv. Peter Alkantarský osobitne uctieva v rodnom kraji Estremadure a v Brazílii. Pre svoje obdivuhodné nočné bdenia je patrónom nočných strážnikov.