Menom Severoamerickí mučeníci označujeme skupinu ôsmich jezuitských misionárov, ktorí v polovici 17. storočia pôsobili medzi indiánskymi kmeňmi Hurónov a Irokézov, a tam aj podstúpili mučenícku smrť. Niekedy sa nazývajú aj Kanadskí mučeníci, lebo väčšina z nich pracovala a zomrela na území dnešnej Kanady. Ale pretože traja pôsobili na území terajších Spojených štátov, je lepšie hovoriť o Severoamerických mučeníkoch.

Hurónsko-irokézska misia sa rozprestierala vo východnej časti veľkých kanadských jazier, na území dnešného Ontaria v Kanade a štátu New York v LJSA. Bola to mimoriadne ťažká misia. Indiáni žili polokočovným životom s nízkou hygienickou a mravnou úrovňou, roztratení v nekonečných lesoch. Na misionárov tvrdo doliehalo drsné podnebie, primitívny spôsob stravovania a zlé ubytovacie podmienky. Na krehkých loďkách zo stromovej kôry museli prekonať stovky kilometrov po riekach. Nie menej namáhavé boli cesty neschodnými lesmi, zamorenými komármi. V zime, po dlhej ceste snehom s drevákmi na nohách, museli neraz prenocovať v opustenej chatrči, ktorá nevedela ochrániť pútnikov pred výčinmi počasia, alebo v obývanom wigwame, kde sa tisli na seba ľudia i zvieratá a vzduch bol presýtený pachom a dymom.

Osobitným problémom bol jazyk, ktorý nemal nijakú podobnosť s európskymi jazykmi. Misionári si iba s veľkou námahou osvojovali základy indiánskych jazykov a sami si museli zostaviť ich slovník a gramatiku.

Počiatky hurónskej misie siahajú do roku 1615, keď sa pokúsili pôsobiť medzi týmito "červenokožcami" francúzski františkáni, ale bez výsledku. Takisto neúspešná bola druhá skupina františkánov, ktorá prišla do Kanady roku 1622.

Roku 1625 prišli na toto tvrdé misijné pole traja francúzski jezuiti. Dvaja sa však pre veľké ťažkosti museli vrátiť. Vytrval iba o. Ján de Brébeuf, ktorý si postupne osvojil hurónsku reč a zostavil jej slovník, gramatiku a katechizmus. Dôveru Hurónov si získal trpezlivým znášaním ťažkých podmienok a obetavou dobročinnosťou. Jeho misijnú prácu prerušili Angličania, ktorí ho roku 1629 na ceste do Quebecu zajali a spolu s inými Francúzmi odviezli od Anglicka. Odtiaľ sa po čase mohol dostať do Francúzska.

Po dosiahnutí dohody medzi Angličanmi a Francúzmi sa o. Brébeuf roku 1633 znova vrátil do Kanady. Sprevádzali ho otcovia Davost a Daniel. V septembri 1634 znova otvorili misiu medzi Hurónmi. K prvým priekopníkom sa postupne pripojili ďalší jezuitskí misionári. Tak sa mohla začať systematická misionárska činnosť na väčšom území. V každej misii boli okrem kňazov aj laickí pomocníci, ktorí pracovali väčšinou ako remeselníci. Ich práca mala význam nielen pre misijné stanice, ale aj pre Indiánov, ktorí sa takto oboznamovali s európskou civilizáciou.

Napriek všetkým námahám misionárov Huróni dlho odmietali prijať kresťanstvo. Ba po epidémii kiahní v rokoch 1639-40 sa mnohí Indiáni začali stavať voči misionárom nepriateľsky a ohrozovali ich životy. O. Brébeuf uvádzal tri dôvody na vysvetlenie tohto postoja: rozšírená nemravnosť medzi Indiánmi, silné lipnutie na starých zvykoch a náhľad, že misionári sú zodpovední za epidémie a iné zlá, ktoré ich postihli. Tak sa aspoň sčasti vysvetlí skutočnosť, že roku 1641 mala celá hurónska misia iba 60 kresťanov.

Od roku 1642 začali Hurónov napádať etnicky blízki Irokézi. Vynikali nad ostatných Indiánov inteligenciou a bojovnosťou, ale pritom boli aj zákerní a ukrutní. Svojich zajatcov zabíjali, ale nie odrazu, lež predtým sa zabávali na ich mučení. Zvyčajne im odrezávali prsty, pálili ich, z hlavy im sťahovali kožu a na krvavú lebku im sypali žeravý popol. Potom ich odväzovali od mučiarenského stĺpa, a keď dokatovaný úbožiak ešte vládal utekať, zabávali sa na ňom tým, že doňho triafali kameňmi, kým ho nedobili.

Týmto Irokézom padol roku 1642 do zajatia kňaz o. Izák Jogues s rehoľným bratom René Goupilom, s ďalšími dvoma Francúzmi a s viacerými Hurónmi. Po dlhom a krutom mučení väčšinu zajatcov pozabíjali, medzi nimi i rehoľného brata Goupila. Otca Joguesa nechali nažive a podržali si ho ako otroka. Kňaz sa zotavil z rán, iba ruky mu ostali dokaličené: na ľavej ruke mal odrezaný palec a na obidvoch rukách mal poobhrýzané ukazováky. Po istom čase ho vyslobodili Holanďania a dopravili ho do Francúzska. O. Jogues sa však znova žiadal do indiánskej misie. Keďže podľa cirkevného práva s okyptenými rukami nesmel slúžiť svätú omšu, prosil pápeža o osobitné dovolenie. Vtedajší pápež Urban VIII. mu ho veľmi ochotne dal.

Na jar 1646 bol o. Jogues opäť v Kanade a chystal sa na misiu medzi svojimi mučiteľmi. Najprv ho k nim poslal francúzsky guvernér s úradnou delegáciou. Zdalo sa, že divosi majú vážny záujem o mier s Francúzmi. To zvýšilo nádej na úspech misie. Konečne 24. septembra sa o. Jogues vydal na misionársku výpravu s pomocníkom Jánom de La Lande a niekoľkými Indiánmi. Dňa 14. októbra prišli do irokézskej osady Ossernenon, na mieste dnešného Auriesville v štáte New York. Divosi ich však prijali nepriateľsky. Podľa útržkovitých správ, ktoré sa Francúzi dozvedeli neskôr, Indiáni oboch misionárov zbili a napokon aj zabili v dňoch 18. a 19. októbra 1646. Ich hlavy nastokli na kôl a telá hodili do rieky.

Smrť misionárov, ktorých zabili Irokézi, akoby rozprúdila život v hurónskej misii. Huróni začali hromadne prijímať kresťanstvo. Predstavený misie vyjadril v písomnej správe svoje počudovanie takto: "Zdá sa, že teraz pracujú namiesto nás anjeli."

Radosť misionárov netrvala dlho. Diví Irokézi začali roku 1648 systematické prepady a vykynožovanie Hurónov. V júli toho roku prepadli hlavnú hurónsku osadu Ternaustaye a zabili misionára o. Antona Daniela. V marci nasledujúceho roku napadli osady sv. Ignáca a sv. Ľudovíta, pričom zabili misionárov o. Jána de Brébeufa a o. Gabriela Lallemanta. V novembri alebo začiatkom decembra toho istého roku usmrtili Irokézi o. Karola Garniera a istý Hurón, ktorý si myslel, že tragédiu jeho národa zapríčinili jezuitskí misionári, zavraždil o. Noela Chabanela.

Úcta Severoamerických mučeníkov ostala dlho obmedzená na jezuitskú rehoľu, ku ktorej patrili, a na miesta, z ktorých pochádzali alebo na ktorých pôsobili. No v našom storočí dosiahla táto úcta aj celocirkevné uznanie: pápež Pius XI. vyhlásil hrdinských misionárov roku 1925 za blahoslavených a o päť rokov neskôr za svätých.

Na miestach, kde pôsobili, prípadne zomreli mučeníci, sú postavené svätyne, kde si v letnom období vysťahovalci rozličných národov konajú národné púte. Takáto svätyňa je na mieste hurónskej misie v kanadskom Midlande pri Hurónskom jazere a na mieste irokézskej misie v Auriesville, v Spojených štátoch. Z tohto miesta pochádzala aj prvá indiánska svätica, dcéra Irokézov - Kateri Tekakwitha. Kanadskí Slováci mávajú v midlandskej svätyni púť v prvú júlovú nedeľu, keď si uctievajú nielen mučeníkov, ktorí v Kanade svojou krvou zalievali semeno evanjelia, ale aj vierozvestov, ktorí šírili evanjelium v našej ďalekej otčine.