Ide o biblickú osobnosť, s ktorou sa stretáme v druhej kapitole Lukášovho evanjelia (2/25-35) pri opise obetovania Ježiša v chráme.

V jeho osobe a v osobe "prorokyne" Anny, Fanuelovej dcéry, sa Starý zákon stretá s Novým na pôde jeruzalemského chrámu. Evanjelista hovorí, že Simeon bol spravodlivý a nábožný; očakával potechu Izraela a Duch Svätý bol v ňom. Tento Duch ho uistil, že nezomrie, kým neuvidí Mesiáša, a tento Duch ho priviedol do chrámu, keď Panna Mária a sv. Jozef priniesli malého Ježiša do chrámu, aby ho tam obetovali.

Simeonova modlitba, keď vzal na ruky vteleného Božieho Syna, bola prejavom vďaky a dôveryplnej oddanosti: "Teraz prepustíš, Pane, svojho služobníka v pokoji podľa svojho slova, lebo moje oči uvideli tvoju spásu, ktorú si pripravil pred tvárou všetkých národov: svetlo na osvietenie pohanov a slávu Izraela, tvojho ľudu."

Simeon mal vážne posolstvo pre Ježišovu matku: "On je ustanovený na pád a na povstanie mnohých v Izraeli a na znamenie, ktorému budú odporovať, - a tvoju vlastnú dušu prenikne meč, aby vyšlo najavo zmýšľanie mnohých sŕdc."

Starcove slová naznačovali smutnú skutočnosť, že nie všetci privítajú s radosťou príchod Spasiteľa sveta, ba mnohí sa priamo postavia proti nemu. Meč bolesti pritom zasiahne aj dušu jeho Matky, ktorú si Kristovi nasledovníci budú uctievať ako Bolestnú.

O starom Simeonovi hovoria niektoré apokryfy, ktoré ho označujú ako kňaza (tzv. Jakubovo protoevanjelium) alebo dokonca ako veľkňaza (Nikodémovo evanjelium), ale ich tvrdenia sú historicky nepodložené a nepravdepodobné. Prijateľnejší je náhľad, že spomenutý Simeon bol synom veľkého rabína Hillela a otcom Gamaliela. Rabínske pramene uvádzajú jeho meno, ale nič bližšie o ňom nehovoria.