Narodil sa 14. apríla 1911 vo Velikom Byčkove na Ukrajine ako deviate dieťa chudobnej rodiny, bohatej iba na vieru a statočnosť. Rodičia, ktorých si všetci veľmi vážili, viedli deti k hlbokej nábožnosti. Teodor bol nadaný. Po ukončení štúdia na gymnáziu v Chuste verejne prejavil svoje povolanie, ktoré v ňom zrelo už vyše dvoch rokov: rozhodol sa ísť za kňaza celibátnika napriek tomu, že jeho profesori mu radili dať sa na dráhu inžiniera alebo dôstojníka.

Roku 1930 začal študovať v Ríme, kde býval v kolégiu Germanicum-Hungaricum spolu so seminaristami z rôznych krajín. Po štyroch rokoch sa presťahoval do ruského seminára, kde mohol pestovať východný obrad a ruštinu. Za kňaza ho 24. decembra 1936 vysvätil ruský biskup Alexander Evreinov. Ako novokňaz si Teodor Romža zvolil za heslo slová 116. žalmu "Pane, som tvoj sluha a syn tvojej služobnice", ktoré odrážajú jeho odovzdanosť a zasvätenie sa Kristovi a jeho matke. Po štúdiách sa vrátil domov, kde ho čakala povinná vojenská služba. Po nej začal spravovať dve farnosti v Berezove a Nižnej Bystrej v Chustskom okrese. Stretol sa tu s veľkou náboženskou, ale aj hmotnou biedou. Aj keď túžil pokračovať v štúdiu, biskup Alexander Stojka ho koncom roka 1939 vymenoval za spirituála a profesora filozofie v seminári v Užhorode.

Vojnové roky boli rušné aj pre Romžovu vlasť. Menili sa hranice aj meno krajiny. Za ťažkých pomerov si ho Božia prozreteľnosť pripravila za pastiera a nástupcu mukačevského biskupa Stojku, ktorý zomrel v máji 1943. Tesne pred príchodom sovietskych vojsk bol 24. septembra 1944 Teodor Romža vymenovaný za biskupa. Mal iba tridsaťtri rokov a stal sa najmladším biskupom Katolíckej cirkvi. V októbri obsadili Podkarpatsko sovietske vojská. Sovietske vrchnosti najskôr začali lákať kňazov a veriacich, aby vystúpili z Cirkvi, neskôr zmenili taktiku na vyhrážky a zastrašovanie. Do Mukačeva bol poslaný pravoslávny biskup. Teodor Romža protestoval na úradných miestach, navštevoval farnosti a povzbudzoval ľudí. Kňazi a veriaci ostávali verní. Na sviatok Uspenia Presvätej Bohorodičky roku 1946 sa na mukačevskú pútnickú horu zišlo vyše 50 000 veriacich. V očiach sovietskych vládcov bol Teodor Romža nepriateľom a tajná polícia dostala príkaz zlikvidovať ho. Biskup očakával mučeníctvo. Keďže vláda ho nemohla obžalovať z nijakej politickej viny a nechcela, aby ju svetová mienka obvinila z prenasledovania za vieru, zinscenovala dopravnú nehodu. Keď sa Teodor Romža 27. októbra 1947 vracal z posviacky kostola v Lávke, narazilo do ich voza vojenské auto. Zranenia členov posádky však neboli smrteľné, a tak ich najatí vrahovia začali mlátiť železnými tyčami. Prestali, až keď okolo prechádzala poštová dodávka a dopravila ťažko raneného biskupa i troch spolucestujúcich do nemocnice. Teodor Romža však neumieral, preto tajná polícia poslala agentku, ktorá mu, preoblečená za ošetrovateľku, v noci na 1. novembra 1947 podala smrtiacu injekciu.

Jeho telo uložili v krypte pod katedrálou. V roku 2001 ho Svätý Otec Ján Pavol II. povýšil na oltár.