Ak sa o mnohých svätých môže povedať, že boli blízki Bohu i ľuďom, osobitne to platí o svätej Terézii Ávilskej. Táto svätica dostala veľké mystické dary a vernou spoluprácou s ponúknutými milosťami dosiahla výnimočne intenzívne spojenie s Bohom. Na druhej strane však bola veľmi ľudská. Sama žila bohatým rozumovým, vôľovým a citovým životom a s nevšedným záujmom vedela vychádzať v ústrety iným. Osobnými stretnutiami a tisíckami listov sa dostala do styku s ľuďmi všetkých druhov a stavov, nevynímajúc ani pápeža a španielskeho kráľa. Okrem toho, že sa vedela modliť, vedela aj radiť, napomínať, povzbudzovať, pomáhať a organizovať.

Svätá Terézia Ávilská, nazývaná aj Veľká, rehoľným menom Terézia Ježišova, sa narodila 28. marca 1515 v meste Ávile v strednom Španielsku. Jej otec Don Alonso Sanchez de Cepéda bol dva razy ženatý. Z prvého manželstva mu ostali dve deti. Terézia sa narodila v druhom manželstve ako tretia z desiatich detí. Jej matka sa volala Doňa Beatriz de Ahumada. Obaja rodičia boli veľmi nábožní a v takom duchu vychovávali aj deti.

0 živom náboženskom ovzduší svedčí jedna epizóda z detstva, ktorú svätica spomína v autobiografii. Terézia mala vtedy sedem rokov. Spolu s bratom Rodrigom, ktorý bol o niečo starší, čítavala životopisy svätých. Obidvoch zaujalo najmä hrdinstvo mučeníkov. Aj oni chceli byť mučeníkmi. Preto sa rozhodli, že pôjdu k mohamedánskym Maurom a poprosia ich, aby im z lásky k Bohu odťali hlavy. Deti sa vybrali na cestu, ale strýko ich zachytil pri mestskej bráne a priviedol naspäť domov. Keď nemohli byť mučeníkmi, chceli aspoň žiť ako pustovníci. Ale ani to sa im nepodarilo, lebo pustovne, ktoré si stavali z malých kameňov, sa im vždy zrútili.

Keď mala Terézia 14 rokov, zomrela jej matka. Vtedy v úprimnej modlitbe prosila Pannu Máriu, aby jej ona bola matkou. A ako hovorí vo svojom životopise, bola vyslyšaná.

Po matkinej smrti Terézia prechádzala obdobím mladistvej ľahkomyseľnosti. Sama pokladala za jej príčiny čítanie rytierskych románov a styky so svetáckymi ľuďmi, najmä s istou príbuznou, ktorá mala na ňu veľký vplyv. Otcovi sa to nepáčilo a dal dospievajúcu dcéru na výchovu rehoľným sestrám augustiniánkam. Ale kláštorné prostredie neslúžilo jej zdraviu. Po pol druha roku musela odísť. Istý čas bývala u staršej vydatej sestry, ale potom sa vrátila do otcovského domu.

V tom čase sa jej dostali do rúk listy sv. Hieronyma o živote zasvätenom Bohu. Pod ich vplyvom sa rozhodla vstúpiť do kláštora, a to ku karmelitánkam v Ávile. Otec na nej priveľmi lipol, a preto ju nechcel pustiť, no Terézia bola už dospelá, 20-ročná, a nepotrebovala k vstupu do kláštora otcov súhlas. Preto sa rozhodla utiecť z domu, aj keď ju to veľmi bolelo. 2. novembra 1535 prišla do ávilského Karmelu Navštívenia a žiadala o prijatie. Karmelitánky jej vyhoveli a po roku kandidatúry jej dovolili obliecť si rehoľné rúcho. O ďalší rok neskôr, 3. nov. 1537, Terézia zložila rehoľné sľuby. Otec sa medzitým zmieril s dcériným rozhodnutím a dal jej do kláštora pekné veno.

Terézia sa napriek niektorým ťažkostiam cítila v kláštore dobre a celkom sa oddala modlitbe a skutkom pokánia. Onedlho ťažko ochorela. Predstavení ju poslali liečiť sa mimo kláštora. Terézia sa zastavila u svojho strýka-kňaza, ktorý jej dal knihu Duchovný abecedár od františkána Fr. de Osunu. Bola to vzácna kniha, ktorá priviedla Teréziu k vnútornej modlitbe. Od strýka Terézia pokračovala v ceste do Becedas, kde ju akási liečiteľka namiesto uzdravenia takmer priviedla do hrobu. Zničenú Teréziu previezli do Ávily, kde od 15. do 18. augusta 1539 bola ako mŕtva. Už sa ju chystali pochovať, no pozviechala sa, hoci tri roky ostala celkom ochrnutá. Napokon predsa len vyzdravela. Svoje uzdravenie pripisovala pomoci sv. Jozefa, ktorého si potom uctievala po celý život a pričinila sa aj o rozšírenie jeho úcty v Cirkvi.

Po vyzdravení sa Terézia veľmi venovala ľuďom, ktorí ju chodili navštevovať do kláštora. Vedela totiž vynikajúco rozprávať. A hoci rozprávala o duchovných veciach, jej duchovný život tým trpel, lebo pre ustavičné návštevy zanedbávala rozjímavú modlitbu. Tak upadla do vlažnosti, ktorá trvala viacej rokov. Konečne po dlhom trápení a vnútorných bojoch zažila roku 1557 pred obrazom doráňaného Spasiteľa rozhodujúce "obrátenie". Odteraz chcela patriť celkom Bohu a rozhodla sa vylúčiť zo svojho života všetko, čo by ju odvádzalo od spojenia s ním.

A Boh odpovedal na Teréziinu veľkodušnosť mnohými mimoriadnymi milosťami. Svätica zakúsila pri rozjímavej modlitbe stavy nadprirodzeného pokoja, spojenia s Bohom a extázy. Napriek hlbokému šťastiu, ktoré pritom cítila, mala aj obavy, či sa nestala obeťou sebaklamu alebo zlého ducha, ako sa to stalo viacerým osobám tých čias. Zdôverila sa so svojím stavom a obavami svojim spovedníkom. Niektorí ju nechápali a pokladali jej duševné stavy za ošiaľ. Viacerí jezuiti, zvlášť sv. František Borgia a františkán sv. Peter Alkantarský, ju však upokojili a povzbudzovali ju ďalej pokračovať vo vnútornej modlitbe.

Terézia tak urobila a Boh potvrdil správnosť jej cesty mnohými extázami až po mystické prebodnutie srdca, ktoré zaplavilo Teréziu ohňom nadprirodzenej lásky. Roku 1560 mala videnie pekla, po ktorom zložila sľub, že bude robiť vždy to, čo je dokonalejšie. V septembri toho istého roku sa s niektorými sestrami dohodla, že ak bude možné, utvoria komunitu, kde by sa rehoľné pravidlá zachovávali v pôvodnej prísnosti. S podporou spovedníka, niektorých teológov a sv. Petra Alkantarského začala pracovať na uskutočnení tejto idey. Konečne 24. augusta 1562 mohla otvoriť v Ávile prvý reformovaný kláštor, zasvätený sv. Jozefovi. V ten istý deň prijali v novom kláštore rehoľné rúcho prvé štyri novicky.

Reforma sa stretla so silným odporom, a to nielen v nereformovanej reholi, ale aj v mestskej rade, ktorá pokladala nový kláštor s prísnou chudobou za veľké zaťaženie mesta. Koniec dišpute urobil list Apoštolskej penitenciárie z Ríma, ktorý reformovaný kláštor schválil, a Terézia sa stala predstavenou novej komunity.

V reformátorskom úsilí ju podporovali časté mystické zážitky. V rokoch 1563-65 mala niekoľko videní Kristovho človečenstva, ktoré sa stalo stredobodom jej úcty a lásky, a zároveň aj prameňom mnohých milostí. V tom čase Terézia napísala spisy Cesta dokonalosti a Rozjímania o Veľpiesni. Už predtým, v čase bojov o reformu, začala písať svoj životopis. Takmer vždy písala na podnet iných, najmä duchovných vodcov.

V apríli 1567 prišiel do Ávily generálny predstavený karmelitánov - Giovanni Battista de'Rossi (G. B. Rubeo). Schválil Teréziino dielo a dovolil jej zakladať ďalšie reformné kláštory pre rehoľné sestry, ako aj dva kláštory pre mužov. Začala sa tak jej zakladateľská činnosť, v ktorej Terézia prejavila obdivuhodnú energiu a organizátorské schopnosti. Už pri zakladaní druhého kláštora v Medine del Campo stretla novokňaza Jána od sv. Mateja, ktorý vošiel do dejín pod menom sv. Ján z Kríža. Ján sa stal Teréziiným spolupracovníkom pri šírení karmelitánskej reformy, jej spovedníkom a poradcom, najmä v teologických otázkach. On sám tiež dosiahol vysoký stupeň mystických zážitkov.

Za štyri roky Terézia založila v strednom Španielsku sedem ženských a spolu s Jánom z Kríža i dva mužské reformované kláštory. Reformovaní rehoľníci sa nazývali "bosí" karmelitáni, lebo v prísnej chudobe sa zriekli aj obuvi.

Keď však Terézia začala roku 1575 zakladať reformované kláštory v južnom Španielsku, generálna kapitula rehole jej zakázala ďalšiu činnosť a nariadila jej, aby ostala uzavretá v kláštore, ktorý si sama vyberie. Zvolila si toledský kláštor, kde písala svoje vrcholné dielo o vnútornej modlitbe - Vnútorný hrad.

Roku 1577 sa Terézia mohla vrátiť do Ávily, kde sa však musela bezmocne prizerať boju proti reforme. V decembri toho istého roku nereformovaní karmelitáni uväznili sv. Jána z Kríža vo svojom kláštore v Tolede, odkiaľ sa mu podarilo ujsť v auguste 1578. Terézia napriek veľkému napätiu, obvineniam a urážkam ostala pokojná a odovzdaná do Božej vôle. Popritom však pomocou listov a priateľov sa usilovala dosiahnuť to, čo pokladala za jediné možné riešenie, a to - cirkevnoprávne oddelenie reformovaných kláštorov od nereformovaných. V tom zmysle písala už roku 1575 aj španielskemu kráľovi Filipovi II.

Konečne roku 1579 začal podporovať Teréziinu myšlienku pápežský nuncius, ktorý sa predtým voči nej staval veľmi nepriateľsky. V júni 1580 pápež Gregor XIII. schválil ustanovenie oddelenej provincie bosých karmelitánov. Prvým provinciálom na Teréziino želanie sa stal jej spolupracovník a podporovateľ reformy Hieronym Gracián.

V posledných rokoch života Terézia založila, či už sama alebo s pomocou svojich spolupracovníkov, niekoľko ďalších reformovaných kláštorov. Posledný, ktorý osobne uvádzala do života, bol v Burgose. Tamojší arcibiskup najprv súhlasil so založením reformovaného Karmelu, ale potom robil veľké ťažkosti, takže Terézia sa musela zdržať v Burgose od konca januára až do polovice leta 1582. 26. júla odchádzala do Ávily. Cítila sa už stará a ustatá, ale chcela ešte založiť kláštor v Madride. No v Medine del Campo sa stretla s provinčným vikárom, ktorý jej kázal ísť do Alby de Tormes, aby tam potešila vojvodkyňu.

Pre Teréziu to bola v danej situácii veľmi nežiadúca zmena programu, ale poslúchla. Do Alby prišla celkom vyčerpaná a postihnutá ťažkým krvácaním. Bývala v kláštore, ktorý tam založila pred jedenástimi rokmi. Nechcela byť na ťarchu, preto sa premáhala, ako mohla, a usilovala sa dodržiavať spoločný kláštorný poriadok. Ale 1. októbra už neobstála na nohách a musela si ľahnúť. 3. októbra prijala sviatosti zomierajúcich. Zomrela večer 4. októbra, keď predtým vyjadrila vďačnosť Bohu za to, že umiera ako "dcéra Cirkvi".

Teréziu pochovali v Albe de Tormes. Po dôkladnom preskúmaní jej života a spisov ju pápež Pavol V. vyhlásil roku 1614 za blahoslavenú a pápež Gregor XV. v marci 1622 za svätú spolu s Izidorom Roľníkom, Ignácom Loyolským, Františkom Xaverským a Filipom Nerim. Jej liturgická pamiatka sa slávi 15. októbra, lebo na deň jej smrti pripadol už predtým sviatok sv. Františka Assiského a nasledujúci deň po jej smrti bol hneď 15. október v dôsledku gregoriánskej reformy kalendára, ktorá sa uskutočnila práve v tom čase.

Hlavné dielo sv. Terézie - bosí karmelitáni s prísnym spôsobom kláštorného života - sa rozšírilo po celom kresťanskom svete. Modlitby a obety karmelitánov a zvlášť karmelitánskych rehoľných sestier sa stali významným prameňom duchovnej sily pre celú Cirkev. Z duchovných dcér sv. Terézie Ávilskej je najznámejšia jej mladšia menovkyňa - sv. Terézia z Lisieux. Podľa pápežskej ročenky bolo roku 1982 na svete 432 kláštorov bosých karmelitánov s 3 287 členmi a 766 ženských kláštorov s vyše 11 000 bosými karmelitánkami.

Je prirodzené, že najväčšmi si uctievajú veľkú mystičku jej duchovní synovia a dcéry, teda reformovaní karmelitáni a členovia tých organizácií a združení, ktoré sú rozličným spôsobom spojené s karmelitánskou rehoľou (Tretí rád a L). No okrem toho si ju zvolili za nebeskú ochrankyňu jej spolurodáci (r. 1617 ju španielske stavy vyhlásili za patrónku Španielska), ako aj niektoré mestá a diecézy iných krajín. V septembri roku 1970 ju pápež Pavol VI. ako prvú ženu v dejinách vyhlásil za učiteľku Cirkvi.

Sv. Terézia Ávilská napísala viacero spisov, ktoré patria medzi cenné diela nielen cirkevnej, ale aj španielskej národnej literatúry. Okrem tých, čo sme už uviedli (vlastný životopis, Cesta dokonalosti, Rozjímania o Veľpiesni, Vnútorný hrad), možno spomenúť ešte spis, akúsi kroniku, o zakladaní jednotlivých kláštorov, ďalej duchovné relácie, ktoré hovoria o jej duchovných skúsenostiach a zážitkoch, zbierku myšlienok o Božej láske, dielko Výkriky duše k Bohu, vyše 30 básní, stanovy bosých karmelitánok a viacero príležitostných spiskov. Svätá Terézia patrila aj medzi neúnavných korešpondentov. Znalci jej života odhadujú, že napísala vyše 15 000 listov, z ktorých sa však zachovalo iba 468.

Ťažiskom náuky, ktorú zanechala sv. Terézia svojim nasledovníkom a Cirkvi, je vnútorný život a osobitne modlitba. Prednosťou ávilskej svätice je, že poznala všetky tajomstvá modlitby z vlastných zážitkov a že ich vedela tlmočiť iným. Preto zaslúžene patrí medzi najväčších učiteľov duchovného života.