Pre Francúzsko 19. storočia boli príznačné veľké protivy na ideologicko-náboženskom poli. Na jednej strane mali veľké slovo protináboženskí rozumkári (racionalisti), no na druhej vyvolali silnú ozvenu svätci, ktorí boli jednoduchými, ale tým presvedčivejšími nástrojmi Božej milosti. Možno tu spomenúť sv. Jána Vianney, sv. Katarínu Labouré, sv. Bernadettu Soubirousovú a na konci storočia sv. Teréziu z Lisieux. Miesta, spojené so životom troch z týchto svätcov: Ars, Lurdy a Lisieux sa stali majákmi viery v rozbúrenom voľnomyšlienkárskom mori a dodnes sú vážnymi výkričníkmi pre neveriace svedomia moderného ľudstva. Svätý apoštol Pavol napísal kedysi Korinťanom: "Čo je pred svetom slabé, vyvolil si Boh, aby zahanbil mocných." (1 Kor 1,27.) Platí to osobitne o krehkej karmelitánskej svätici - sv. Terézii z Lisieux.

Svätá Terézia z Lisieux pochádzala z mesta Alencon v severozápadnom Francúzsku, kde sa narodila 2. januára 1873. Plným menom sa nazývala Mária Františka Terézia Martinová.

Mala dobrých a nábožných rodičov, ktorí uzavreli manželstvo už v pokročilejšom veku. Otec Ľudovít Martin mal vtedy 35 rokov a matka Zélia, rod. Guérinová, bola 27-ročná. V priebehu 13 rokov sa im narodilo 9 detí, z ktorých Terézia bola posledná. Štyri deti (dvaja chlapci a dve dievčatá) zomreli v útlom veku. Ostalo päť dievčat: Mária, Paulína, Leónia, Celina a Terézia. Pri posledných deťoch matka chorľavela, takže ich po narodení museli odchovať iné ženy. Tak aj Teréziu rok živila a opatrovala istá vidiecka žena.

Terézia bola pekné a vnímavé dievčatko, takže ju mali všetci radi, či už to bola jej vidiecka vychovávateľka alebo doma rodičia a sestry. Keďže bola od prirodzenosti veľmi citlivá, nadmerná pozornosť jej okolia nepôsobila na ňu vždy priaznivo a iste mala podiel na jej viacerých citových krízach. Rodičia ju mali veľmi radi a ona ich tiež. Okrem toho ju viazal úzky citový vzťah k vekove najbližšej sestre Celine, ktorá bola staršia o štyri roky.

Teréziino radostné detstvo tvrdo narušila predčasná smrť matky. Terézia mala vtedy štyri roky a napriek tomu, že jej všetci preukazovali veľkú nežnosť, silne pociťovala stratu bytosti, ktorá jej bola v prirodzenom poriadku najbližšia. Nevedela si predstaviť život bez matky, a tak si zvolila za svoju "mamičku" sestru Paulínu, ktorá bola od nej staršia o 12 rokov. Zvýšenú pozornosť jej venoval aj otec, ktorý ju bral často do prírody a nazýval ju kráľovnou.

V novembri 1877 sa otec Ľudovít s piatimi dcérami presťahoval do Lisieux, do blízkosti príbuzných nebohej manželky. Tak sa aj pre Teréziu rozšíril okruh blízkych priateľov. V rokoch 1881-1886 Terézia navštevovala dievčenskú školu v opátstve sestier benediktínok. V tom čase, v októbri 1882, vstúpila do karmelitánskeho kláštora v Lisieux jej druhá "mamička", sestra Paulína. Hoci s ňou mohla občas hovoriť cez mreže karmelitánskej hovorne a Paulína jej písala listy, v ktorých sa ju usilovala duchovne viesť, citlivá Terézia ťažko niesla sestrin odchod z domu. To bola azda jedna z príčin jej záhadnej choroby v marci 1883, z ktorej sa na Turíčnu nedeľu 13. mája náhle uzdravila "úsmevom svätej Panny", ako sama píše v autobiografii Dejiny duše.

Významnou udalosťou v živote dorastajúceho dievčaťa bolo prvé sväté prijímanie v máji 1884. Terézia prejavovala od skorého detstva mimoriadnu duchovnú zrelosť. Už ako trojročná sa rozhodla "nič neodoprieť dobrému Pánu Bohu". Keď začala chodiť k benediktínkam do školy, jedna učiteľka sa jej pýtala, čo robí vo voľnom čase. Terézia odpovedala, že sa utiahne do odľahlého kútika a tam "myslí". - "Ale na čo myslíš?" pýtala sa učiteľka. - "Myslím na dobrého Boha, na život, na večnosť..." Bolo jasné, že malá školáčka už vedela rozjímať. Preto jej príprava na prvé sväté prijímanie bola veľmi intenzívna a prijatie eucharistického Spasiteľa bolo pre ňu osobitným zážitkom milosti. Sama o tom píše: "Už dávno sa Ježiš a úbohá Terezka na seba pozerali a rozumeli si. Tento deň však už nebol pohľadom, ale splynutím. Oni už neboli dvaja: Terézia zmizla ako kvapka vody, ktorá sa stráca v lone oceána. Ježiš zostal sám, bol učiteľom, kráľom ..."

Božia milosť postupne prehlbovala Teréziinu veľkodušnosť. Terézia najprv obetovala Pánu Ježišovi svoju slobodu; krátko nato vyjadrila ochotu trpieť a na Vianoce 1886 pocítila v duši veľkú túžbu pracovať za obrátenie hriešnikov.

Všetko toto chcela uskutočniť ako rehoľná sestra karmelitánka. Túžbu po rehoľnom živote prejavila už po vstupe sestry Paulíny do kláštora. Mala vtedy deväť rokov. Prirodzene, v tom veku sa nedalo ešte na vstup do kláštora vážne myslieť. Ale keď sa roku 1887 stala karmelitánkou jej najstaršia sestra Mária, vtedy 14-ročná Terézia už nástojčivo prosila o dovolenie obliecť si karmelitánsky habit. Otec jej dovolil, ale cirkevní predstavení nechceli ani počuť. V novembri 1887 sa Terézia spolu s otcom a sestrou Celinou zúčastnila na púti do Ríma a pri skupinovej audiencii prosila priamo pápeža Leva XIII. o dovolenie vstúpiť do rehole ešte pred dosiahnutím požadovanej vekovej hranice. Pápež neodmietol, ale rozhodujúce slovo ponechal miestnemu biskupovi. A ten čoskoro dal vytúžený súhlas. Terézia vstúpila do lisieuxského Karmelu 9. apríla 1888. Mala vtedy niečo vyše 15 rokov.

Tvrdý kláštorný život znamenal pre Teréziu veľkú zmenu. Napriek tomu, že po ňom túžila, cítila pri prvých krokoch "viac tŕňov ako ruží". Ale to ju neznechutilo. V duchu obety prijímala všetky nepríjemnosti a utrpenia ochotne, s láskou. Nemalou skúškou pre ňu bola správa, že otec ťažko ochorel: postihla ho strata pamäti a čiastočná paralýza. Preto sa oddialila aj Teréziina obliečka. Konečne 10. januára 1889 Terézia prijala rehoľné rúcho a s ním aj rehoľné meno: Terézia od Ježiška a Svätej Tváre. Rehoľné sľuby zložila v septembri 1890. Pri kanonickej skúške pred sľubmi vyhlásila: "Prišla som zachraňovať duše a najmä modliť sa za kňazov."

V reholi si Terézia uvedomovala, že jej povolaním sú tri výsady: byť karmelitánkou, byť Kristovou snúbenicou a v spojení s Kristom byť matkou duší. Ale to jej nestačilo. Cítila v sebe ešte povolanie bojovníka, kňaza, apoštola, učiteľa Cirkvi, mučeníka. Odpoveď na tieto túžby hľadala vo Sv. písme. A našla ju v prvom liste sv. Pavla Korinťanom. V 12. kapitole apoštol píše, že Cirkev, podobne ako telo, sa skladá z rozličných údov a že všetci nemôžu byť apoštolmi, prorokmi, učiteľmi atď. Bola to jasná odpoveď, ale Teréziu celkom neuspokojila. Riešenie našla až v 13. kapitole toho istého listu, kde apoštol odporúča usilovať sa o väčšie dary a ukazuje tú najvznešenejšiu cestu, ktorou je láska. Terézia pochopila, že jej miesto je v tom najvzácnejšom úde Cirkvi, v srdci, a že jej povolaním je láska, ktorá obsahuje všetky povolania, objíma všetky časy a všetky miesta.

Ďalšia túžba, ktorá silne poznačovala Teréziin vnútorný život, bola túžba po svätosti. Ale pri porovnaní s inými veľkými svätými si uvedomovala svoju nepatrnosť. Veľmi ju preto potešili viaceré miesta Svätého písma, kde sa hovorí, že Boh zvlášť miluje maličkých a láska ich ako matka svoje malé dieťa. Preto chcela Terézia ostať maličkou, aby ju Boh dvíhal k sebe. Dávala prednosť tomuto "výťahu" Božej lásky pred namáhavým výstupom po schodišti askézy, na ktorú necítila v sebe dosť síl.

Takto v duchu Božieho detinstva a lásky prijímala Terézia všetko príjemné a nepríjemné v rehoľnom živote. A niekedy sa zdalo, že tých nepríjemností je priveľa: tvrdosť a nepochopenie predstavených, neporozumenie a bezohľadnosť niektorých sestier. Väčšinou to nebolo zo zlej vôle. Ale spoločný život má vždy isté prirodzené ťažkosti, ktoré sa môžu citeľne zväčšiť ľudskými slabosťami jednotlivých členov spoločenstva. Okrem toho nejednu ťažkú chvíľu pripravilo Terézii slabnúce zdravie a nie na poslednom mieste aj veľké vnútorné skúšky a boje.

Koncom februára 1893 jej predstavená zverila úlohu pomáhať starej novicmajsterke pri vedení mladých začínajúcich rehoľníčok. Hoci sa nepokladala za spôsobilú na túto úlohu, prijala ju s detinskou dôverou v Ježišovu pomoc. K rozličným skúškam prišla na konci júna 1894 správa, že ťažko chorý otec zomrel. Opatrovala ho Teréziina milovaná sestra Celina, lebo ostatné štyri dcéry Ľudovíta Martina boli v kláštore: tri u karmelitánok a štvrtá v reholi Navštívenia. Po otcovej smrti sa Celina rozhodla, že tiež vstúpi do Karmelu, kde už boli tri jej sestry. Pre Teréziu to bol dôvod k veľkej prirodzenej i nadprirodzenej radosti.

Začiatkom roku 1895 Terézia na rozkaz vtedajšej predstavenej Matky Agnesy od Ježiša (bola to jej rodná sestra Paulína) začala písať vlastný životopis, známy pod názvom Dejiny duše (Histoire d'une ame). V tom istom roku na sviatok Najsvätejšej Trojice počas sv. omše dostala novú milosť, ktorá zmenila jej chápanie karmelitánskeho ideálu. Už jej nestačilo obetovanie sa Božej spravodlivosti ako náhrada za previnenia hriešnikov, ale ponúkla sa ako celostná obeta Božej milosrdnej láske. Od tej chvíle chcela žiť životom dokonalej lásky a tak sa stať mučeníčkou Božej milosrdnej lásky.

Prvých desať mesiacov po tomto najvyššom akte sebaobetovania Teréziu zaplavovali "oceány milosti", radosti a šťastia. Túto radosť nenarušilo ani prvé chrlenie krvi, ktoré ju prekvapilo po nočnej pobožnosti zo Zeleného štvrtka na Veľký piatok 3. apríla 1896. Až po Veľkej noci odrazu akoby sa nebo zavrelo a jej duša prechádzala tvrdou skúškou viery a nádeje, ktorá potom trvala až do konca jej života. Jej lásku to však neoslabilo. V oddanosti ku Kristovi vzbudzovala úkony viery a prosila o vieru pre neveriacich, s ktorými sa cítila byť pri jednom stole. Svoj vnútorný postoj vyjadrila prosbou: "Ó Ježiš, ak treba, aby stôl, ktorý oni (t. j. neveriaci hriešnici) poškvrnili, očistila duša, ktorá ťa miluje, ja naozaj chcem tam jedávať samojediná chlieb skúšky, až kým sa ti nezapáči uviesť ma do svojho jasného kráľovstva. Jediná milosť, o ktorú ťa prosím, je tá, aby som ťa nikdy neurazila!"

Ku koncu Veľkého pôstu na začiatku apríla 1897 sa Teréziin zdravotný stav zreteľne zhoršil. Matka Agnesa od Ježiša (sestra Paulína) sa usilovala zachytiť jej najvýznamnejšie výroky, ktoré neskôr uverejnila pod názvom Novissima verba (Posledné slová). Predstavená (vtedy ňou bola M. Mária Gonzaga) na začiatku júna ešte pobádala Teréziu, aby pokračovala v písaní svojich pamätí. Vznikla tak X. a XI. kapitola jej autobiografie Dejiny duše. Ale choroba (tuberkulóza) postupovala a 8. júla museli dať Teréziu na ošetrovňu. Písať mohla už iba ceruzou, a i tá jej čoskoro vypadla z rúk. 30. júla jej kňaz udelil sviatosť pomazania chorých a 19. augusta mohla posledný raz prijať Eucharistiu. Jej dlhá agónia sa skončila 30. septembra 1897. Karmelitánska sestra Terézia Ježiškova zomrela so slovami: "Môj Bože, milujem ťa!" Jej pozemský život trval 24 a pol roka.

Je prekvapujúce, ako rýchlo sa vo svete rozšírila úcta tejto mladej rehoľníčky, ktorá žila - i to krátko - a zomrela za múrmi uzavretého kláštora. Iste sa o to zaslúžili "ruže" dobrodení, ktoré Terézia sľúbila sypať z neba a svoj sľub aj dodržala. Tento "dážď ruží" pohol napokon aj cirkevné autority, aby skoro začali proces svätorečenia obdivuhodnej karmelitánky. Po patričnom vyšetrení jej života, spisov a zázrakov vyhlásil pápež Pius XI. Teréziu z Lisieux v apríli 1923 za blahoslavenú a o dva roky neskôr za svätú. Vtedy ešte žili všetky štyri jej sestry, ktoré si tak ako ona zvolili rehoľné povolanie.

Cirkev ocenila i misionárske ideály sv. Terézie z Lisieux, jej priamu spoluprácu s misionármi (ako "duchovná sestra" podporovala niektorých misionárov modlitbou a obetami), ako aj mnohé obrátenia, ktoré spôsobila už za svojho života a ešte viac po smrti. Roku 1927 ju vyhlásila spolu so sv. Františkom Xaverským za hlavnú patrónku misionárov (mužov i žien) a všetkých misií.