Archeologický výskum ukázal, že spomenutá bazilika bola postavená na niekdajšom rímskom cintoríne na mieste staršieho kostola, ktorý vyhorel. Pri rozširovaní mesta Kolína v r. 1106 budovatelia v blízkosti kostola sv. Uršule naďabili na iný cintorín, ktorý nazvali "Ager Ursulanus" (Uršulino pole) s kosťami, ktoré sú azda relikviami zabitých kresťanských panien. Už dávno predtým pri kostole sv. Uršule jestvoval "Kláštor blahoslavených panien" (Monasteriurn Beatarum virginum), historicky doložený v r. 867. Najprv v ňom bývali kanonici, ale od r. 922 sa v ňom vystriedali rozličné ženské rehoľné i nerehoľné spoločenstvá, kým kláštor v minulom storočí nezanikol. Kostol sv. Uršule bol viackrát rekonštruovaný, a to v románskom, gotickom a barokovom období.

Čo však vieme o živote a smrti sv. Uršule a jej spoločníčok?

Zachované životopisy sú neskoršieho dáta (z 10. stor.) a majú legendárny charakter, ktorý sťažuje poznanie historického jadra.

Životopisy hovoria o Uršuli ako o dcére bretonského kráľa. Keď dospela, chcela sa zasvätiť Bohu. Avšak Etérius, syn pohanského kráľa, ju požiadal za manželku. Uršuľa žiadala, aby tri roky čakal a aby sám prijal kresťanstvo. Kráľovič súhlasil. Keď sa však končila trojročná lehota, Uršuľa aj s inými kresťanskými pannami chcela utiecť na lodi (prípadne na viacerých lodiach). Morská búrka zahnala lode do ústia rieky Waal. Proti prúdu rieky sa dostali do mesta Kolína nad Rýnom. Tam sa údajne na základe nadprirodzeného vnuknutia rozhodli putovať do Ríma. Loďou sa mohli dostať do Bazileja, odkiaľ pokračovali v ceste peši.

Pri návrate sa dostali naspäť až k mestu Kolínu, kde údajne natrafili na divých Hunov, ktorí v tom čase pustošili Európu. Hunov viedol obávaný Atila (432-453). Huni prepadli pútnickú výpravu a keď sa Uršuľa odmietla stať Atilovou ženou, všetky devy pozabíjali. Podľa niektorých legiend bol v sprievode aj kráľovič Etérius, ktorý prijal predtým v Mohuči krst a pri stretnutí s Hunmi bol tiež zabitý.

Historikom robí problém počet zabitých kresťanských panien. V najstarších náznakoch úcty sa hovorí o jedenástich mučeníčkach a neuvádzajú sa ich mená. Legendárne životopisy spomínajú až 11 000 spoločníčok sv. Uršule. Toto číslo vzniklo pravdepodobne chybným čítaním rímskeho čísla XI, nad ktorým bola vodorovná čiarka. Takou čiarkou sa obyčajne označovali tisícky.

Iná otázka je, či sa kolínske mučeníčky stali obeťou Hunov. Niektorí historici pripúšťajú možnosť, že boli umučené už prv, vo veľkom Diokleciánovom prenasledovaní počiatkom 4. stor.

Akokoľvek sa veci udiali, živá tradícia a niektoré zachované historické pamiatky nedovoľujú pochybovať o hromadnom mučeníctve kresťanských panien, ktoré sa napokon stali predmetom úcty.

Prvé známe svedectvá o úcte sv. Uršule siahajú do 8. stor., kedy už jestvovalo ofícium na počesť zabitých panien. Od 9. stor. možno sledovať prejavy tejto úcty v kalendároch, misáloch, litániách. Jestvovali osobitné "Litánie sv. Uršule za šťastnú smrť". Z Kolína sa úcta sv. Uršule rozšírila do Španielska, Talianska, Dánska, Poľska a iných krajín, medzi ktorými nechýbalo ani Slovensko. Svätica sa stala patrónkou Kolína, mládeže, ako aj univerzít vo Viedni, Coimbre a Paríži.

V 16. stor. (r. 1535) sv. Angela Merici zvolila sv. Uršuľu za patrónku svojho rehoľného spoločenstva, ktoré je zamerané predovšetkým na výchovu dievčat. Rozvetvená rehoľa sv. Uršule (Ordo Sanctae Ursulae - OSU), u nás známa pod ľudovým názvom uršulínky, sa rozšírila do mnohých častí sveta vrátane Slovenska, kde vykonala veľa dobrého v službe Cirkvi a osobitne v službe ženskej mládeže.