Sv. Egid (fr. Gilles, čít. žil, lat. Aegidius, čes. Jiljí) žil a zomrel v južnom Francúzsku, kde je aj najviac rozšírená jeho úcta. Tohto svätca si však uctievali aj v Belgicku a Nemecku, ba i v strednej Európe. Svedkami tejto úcty sú veľké kostoly, ako napr. vzácny gotický kostol v Bardejove a pekný historický kostol v Prahe.

Avšak historici nám nevedia povedať veľa o tomto svätcovi. Hoci nemajú vážne dôvody pochybovať o jeho jestvovaní, predsa nevedia určiť ani storočie, v ktorom žil. Niektorí ho stotožňujú s opátom Egídiom, ktorého sv. Cézar z Arles poslal do Ríma v čase pápeža Symacha (zomrel r. 514). Iní predpokladajú, že žil koncom 7. alebo dokonca až v prvej polovici 8. storočia.

Najstarší zachovaný životopis je z 10. stor. Je presýtený legendami, čo veľmi sťažilo objavenie historického jadra. Zo životopisu je najznámejšie rozprávanie o lani, ktorá živila pustovníka mliekom. Túto laň raz pri poľovačke prenasledoval gótsky kráľ Wamba (vládol v južnom. Francúzsku okolo r. 673). Zviera pribehlo k pustovníkovi a ten ho chránil. Tak sa stalo, že kráľom vystrelený šíp zasiahol pustovníka a poranil ho. Ako odškodné kráľ údajne daroval Egidovi okolité lesy a dal postaviť kláštor, v ktorom sa pustovník stal opátom.

O veľkej úcte sv. Egida vo Francúzsku svedčí skutočnosť, že tam asi 15 miest a obcí nesie jeho meno a je mu zasvätených veľa kostolov. Strediskom jeho úcty je jeho hrob v starom opátstve neďaleko juhofrancúzskeho mesta Nimes.