Netreba zdôrazňovať, že rehoľné povolanie kladie na mladého človeka veľké nároky. Preto je okrem Božej milosti potrebná aj veľkodušnosť a rozhodná vôľa, aby Božie volanie prinieslo vzácne ovocie plodného Bohu zasväteného života. To možno zreteľne badať na mladom redemptoristickom blahoslavenom, ktorý žil na konci 19. stor.

Bl. Gašpar Stanggassinger pochádzal z alpského mestečka Berchtesgadenu v juhovýchodnom Bavorsku, neďaleko rakúskeho Salzburgu. Tam sa narodil 12. januára 1871 ako druhý zo šestnástich detí. Otec roľníčil v hornatom kraji. Okrem toho mal kameňolom a príležitostne povozníčil. Bol tiež členom okresnej a krajskej rady. Matka pomáhala mužovi pri hospodárstve, ale, prirodzene, najviac práce mala okolo početnej rodiny.

V rodine Stanggassingerovcov vládol dobrý kresťanský duch. Zaslúžila sa oň predovšetkým matka a z veľkej časti i babka. Otec si plnil základné náboženské povinnosti, ale ináč bol celkom zahrúžený do práce a do úradných funkcií.

Gašpar už detstva cítil náklonnosť ku kňazstvu. Ale jedného dňa pocítil zreteľné Božie volanie. Bolo to počas sv. omše 12. októbra 1880. Mal necelých desať rokov, ale tento zážitok sa mu trvalo zapísal do pamäti. Keďže v ľudovej škole bol usilovný, otec mu dovolil od septembra 1881 študovať vo Freisingu pri Mníchove, hoci by bol radšej, keby mu dorastajúci chlapec pomáhal pri hospodárstve.

Gašpar bol na gymnáziu nemenej usilovný ako na ľudovej škole, ale napriek tomu mu štúdium robilo ťažkosti. Jeho slabinou bola najmä matematika. Niektorí profesori mu odporúčali, aby sa radšej učil nejaké remeslo. Ale otec videl jediné riešenie: "Už nás stál dosť peňazí. Keď nemá nadanie, nech sa chytí hnojných vidiel!" Chlapec s mimoriadnou námahou akosi zvládol prvé tri triedy gymnázia. Keďže miestni duchovní poznali jeho húževnatosť a ušľachtilú povahu, vybavili mu prijatie do arcibiskupského chlapčenského seminára.

No aj tam pokračovali ťažkosti v štúdiu. Niektorí mu radili, aby opakoval štvrtú triedu. Otec ho ťahal pracovať domov. Ale niektorí profesori sa nad ním zľutovali a mimoriadnou pomocou pri štúdiu mu pomohli zvládnuť štvrtú triedu. Bol to kritický bod v jeho štúdiách. Odvtedy mu všetko šlo ľahšie. To prispelo k jeho väčšiemu vnútornému pokoju a k vyrovnanému duchovnému dozrievaniu.

Ale úspešné dokončenie štúdií mu vo februári 1889 ohrozila ťažká choroba, azda týfus alebo iné ochorenie so zápalom mozgových blán. Vo vysokých horúčkach niekoľko dní nevnímal okolie. Udelili mu sviatosti zomierajúcich. Ale potom sa mu rýchlo začalo vracať zdravie a s ním zvyčajná dobrosrdečnosť. Po vyzdravení poslal do rakúskeho časopisu ,,Der Sendbote..." (Posol Božského Srdca) oznam - poďakovanie Ježišovmu Božskému Srdcu, ktorému sa zveril v nebezpečnej chorobe. Začiatkom augusta 1890 skončil gymnaziálne štúdium a v októbri toho istého roku vstúpil do kňazského seminára vo Freisingu.

V seminári sa mohol konečne naplno oddať svojmu povolaniu. Usilovne študoval, a to s veľmi dobrým výsledkom. Zvlášť vynikal v dogmatickej teológii. Čo však najviac prekvapovalo jeho profesorov, Gašpar nepodliehal študentskej nervozite a napätiu, ale v jeho správaní sa prevládal pokoj spojený s priateľskou otvorenosťou. Táto vyrovnanosť prezrádzala veľkú duchovnú hĺbku a zrelosť. Potvrdzuje to aj jeho denník, ktorý sa zachoval. Mladý seminarista bol pevne zakotvený v milujúcom Bohu a z tohto spojenia čerpal pokoj a nenútenú srdečnosť aj v ťažkých chvíľach.

Okrem kňazského ideálu vplývalo na Gašparov život ešte niečo, a to ideál evanjeliovej dokonalosti. Mladý seminarista chcel slúžiť Bohu a dušiam ako rehoľník. Už ako študent spoznal a obľúbil si redemptoristov na pútnickom mieste Dürrnbergu neďaleko Berchtesgadenu. Jeho záujem o túto rehoľu, ktorú založil v 18. stor. sv. Alfonz Mária de ' Liguori, vzrástol v r. 1890, keď ešte ako študent navštívil vo Viedni hrob známeho redemptoristického svätca z južnej Moravy - sv. Klementa M. Hofbauera.

Napriek záujmu o redemptoristov Gašpar na jeseň 1890 vstúpil do arcibiskupského seminára, lebo vedel, že otec by nesúhlasil s jeho vstupom do rehole. No po dvoch rokoch starostlivého uvažovania a modlitby sa rozhodol požiadať svojich predstavených o dovolenie prestúpiť zo seminára do rehole redemptoristov. Rektor seminára sa nerád lúčil s obľúbeným bohoslovcom, ale nechcel prekážať jeho rehoľnému povolaniu. Ťažšie sa rozhodoval mníchovský arcibiskup. Namietal, že aj on potrebuje súcich duchovných pre svoju diecézu. Ale napokon dal súhlas.

Gašpar vedel, že najväčšie ťažkosti budú doma. Do rodného domu pricestoval 4. októbra podvečer. Bez meškania oznámil matke, prečo prišiel. Tá si najprv poplakala, ale potom povedala: "Rob, ako myslíš. Radšej buď dobrým rehoľníkom, ako by si mal byť zlým svetským kňazom."

Ale kedy a ako hovoriť s otcom? Ten nebol nikdy naklonený rehoľníkom a zvlášť nie redemptoristom, ktorých protikatolícka nemecká vláda pokladala za nepriateľov štátu. Okrem toho bola rodina práve vtedy v zlej finančnej situácii. Gašparove štúdiá stáli veľa peňazí a keď sa blížil čas, že by im ako diecézny kňaz mohol finančne pomôcť, rozhodol sa odísť do kláštora. Ako to povedať otcovi?

Po večeri sa ako zvyčajne celá rodina modlila po kľačiačky ruženec. Keď skončili s modlitbou, Gašpar myslel, že je vhodný čas na ťažký rozhovor. Ostal kľačať a tak oznámil otcovi, že chce odísť do redemptoristickej rehole. Prosil ho o požehnanie. Otec vyskočil ako uštipnutý a rozkričal sa na syna: "Ako ti mohlo čosi také napadnúť?... Toľko peňazí si nás stál..." Gašpar čakal, kým otec neskončí a potom mierne, ale pevne opakoval svoju prosbu. Zamiešala sa aj matka. Prosila muža, aby súhlasil so synovou žiadosťou. Ale muž ostal neoblomný a tvrdo zahriakol ženu. Celú scénu sledovali deti, tiež na kolenách, ako prikované k zemi. Napokon aj ony modlikali za svojho brata. Ale otec ich odohnal spať. Podobne poslal spať aj syna. Namiesto želania dobrej noci ešte raz zaznelo jeho tvrdé "Nie!"

Na druhý deň už o štvrtej ráno Gašpar zobudil súrodencov a pozval ich, aby sa spolu s ním pomodlili ruženec v blízkej kaplnke. Po návrate domov všetci prosili otca o súhlas so synovým rozhodnutím. Otec už nebol taký rozčúlený ako večer predtým, ale súhlas nedal. Gašpar ostal ešte jeden deň doma. Ďalší deň zavčas ráno odišiel bez toho, že by sa bol rozlúčil s otcom. Bolo mu smutno. Chápal otcove dôvody, ale v tomto prípade nemohol ustúpiť. Bol už takmer 22-ročný muž, ktorý vedel, čo robí. Jeho rozhodnutie nebolo výsledkom chvíľkovej nálady, ale viacročného uvažovania, skúšania, modlitieb. Okrem vnútorných podnetov mal na svojej strane aj rozhodnutie vážnych cirkevných predstaviteľov.

Otec sa neskôr zmieril so synovou voľbou a keď Gašpar skladal rehoľné sľuby vyjadril mu plný súhlas.

Po odchode z domu Gašpar prišiel po celodennom putovaní vo večerných hodinách do redemptoristického noviciátneho domu v Garse nad Innom. Bola sobota 6. októbra 1892. Po trpkej rozlúčke s domovom sa v tichu kláštornej kaplnky celkom oddal nebeskému Otcovi.

Po poldmhamesačnej kandidatúre Gašpar 20. novembra prijal rehoľné rúcho a stal sa plnoprávnym členom noviciátu. Je to prvé, skúšobné obdobie rehoľného života, v ktorom si má mladý človek osvojiť rehoľný poriadok a vyskúšať pevnosť svojho povolania.

Ani v tom najlepšom noviciáte nie je všetko ideálne. To platilo aj o redemptoristickom noviciáte v Garse. Novicmajster, čiže predstavený a duchovný otec novicov, bol dobrý a nábožný kňaz. Ale dával priveľký dôraz na vonkajšie formy nábožnosti a veľmi sa zaujímal o súkromné zjavenia. Gašpar naplno rešpektoval svojho novicmajstra aj s jeho zvláštnosťami, ale sám sa vyhýbal nápadným prejavom duchovného života.

Väčšou zaťažkávacou skúškou bola preňho neúprimnosť istého spolunovica, ktorý nemal rehoľného ducha a teatrálnym predstieraním nábožnosti klamal novicmajstra. Robilo to veľmi zlú krv medzi novicmi, ktorým sa protivilo takéto počínanie, ale nechceli žalovať na svojho bezcharakterného kolegu. Našťastie po istom čase musel mládenec odísť zo zdravotných dôvodov. Ostatní si oddýchli. Aj Gašpar sa priznal, že to bolo preňho mimoriadne ťažké obdobie. Ale napriek všetkému nestratil vnútornú rovnováhu a vonkajší pokoj. Z jeho úprimného a jasného pohľadu sa dalo vybadať, že je na čistom s Bohom, so sebou i so všetkými ľuďmi.

Po skončení noviciátu Gašpar pokračoval v štúdiu teológie v Dürrnbergu pri Salzburgu. Ako už predtým v arcibiskupskom seminári, aj tu vynikal v dogmatike. Už na konci r. 1893 prijal subdiakonské svätenie, v júli 1894 diakonát a 24. júna 1895 kňazskú vysviacku v regensburskej katedrále. Primičnú sv. omšu slúžil vo farskom kostole v rodnom Berchtesgadene. Bol to veľký sviatok pre rodinu i pre celé mesto. Iba matka už nežila. Primiciant zotrval pri jej hrobe dlhší čas v tichom zahĺbení a modlitbe.

Jednou z hlavných úloh redemptoristov sú ľudové misie. Páter Gašpar, ako ho volali po vysviacke, bol dobre pripravený na túto úlohu: dobre poznal ľudí a ich problémy, mal silný, zvučný hlas a dobrú výrečnosť.

No predstavení rozhodli inakšie. Poslali ho do novozaloženého chlapčenského seminára v Dürrnbergu. Tam vyučoval nemčinu, latinčinu a náboženstvo. Neskôr ho určili za vychovávateľa nižších tried. V tejto funkcii dosiahol obdivuhodné výsledky napriek tomu, že zmiernil vonkajšiu disciplínu, ktorú dodržiavali jeho predchodcovia. Tajomstvo úspechu možno aspoň sčasti hľadať v jeho vychovávateľských zásadách:

Nečudo, že ho chlapci mali radí a dôverovali mu. Preto za ním prichádzali so svojimi menšími i väčšími starosťami. A jeho dvere i srdce boli pre nich stále otvorené. Nijako im nedal najavo, že ho oberajú o všetok voľný čas, ktorý mal na prípravu do školy a na iné povinnosti. Na to mu ostávala iba noc, keď jeho zverenci spali.

Jeho schopnosti a bezhraničnú ochotu využívali aj predstavení, ktorí nemali dosť súcich ľudí na zvládnutie všetkých úloh. Tak mu dali na starosť účtovníctvo seminára. Tiež ho poverili, aby vypracoval konečný text učebného plánu a pravidiel chlapčenského seminára. Na dôvažok mu zverili aj vedenie kandidátov, ktorí chceli byť rehoľnými bratmi. Aj týmto jednoduchým mladým mužom sa páter Gašpar venoval s nenútenou srdečnosťou, ako keby nemal iné starosti.

Ale akokoľvek mal preťažený pracovný program, nikdy nepripustil, aby tým trpela modlitba. Nikdy sa nedišpenzoval od základných duchovných povinností. Okrem toho na pravidelné oživovanie svojho spojenia s Bohom si zaradil do svojho denného programu dve návštevy Najsvätejšej sviatosti (v kaplnke) predpoludním a dve popoludní. Ale aj v prejavoch svojho duchovného života bol nenútený, takže vonkajšiemu pozorovateľovi pripadalo všetko celkom prirodzené. Neskôr o ňom istý jeho žiak napísal: "Pri prejavoch čností nikdy neprekročil pravú mieru. To nás k nemu najviac priťahovalo. Vraveli sme si: Keď on je takto svätý, potom sa všetci môžeme dostať do neba."

Páter Gašpar Stanggassinger si nikdy nesťažoval na bremeno povinností, ktoré bolo priťažké pre jedny ľudské plecia. Chcel byť poslušným nástrojom v Božích rukách a v rukých predstavených, ako si to predsavzal na začiatku kňazského života. Ale nadmerné pracovné zaťaženie a prebdené noci neostali bez následkov. Niekedy ho prepadal pocit krajnej vyčerpanosti, takže sa nazdával, že už čoskoro zomrie. No nepoddával sa týmto pocitom. S odovzdanosťou do Božej vôle odložil akékoľvek obavy o svoje zdravie a pokoje si plnil povinnosti, ako keby bolo všetko v poriadku.

Azda toto nerušené plnenie povinností a všeobecná obľúbenosť pátra zabránili predstaveným uvedomiť si preťaženie, akému bol vystavený páter Gašpar. Ich neobmedzená dôvera v jeho schopnosti a sily sa napokon prejavila v tom, že ho v lete 1899 vymenovali za prvého rektora nového veľkého domu v Garse nad Innom, kam premiestnili chlapčenský seminár. Prevádzka v seminári sa začala počiatkom septembra slávnostnou bohoslužbou a duchovnou obnovou pre chlapcov, ktorú viedol nový rektor. Potom sa naplno rozbehol školský rok.

Páter Gašpar sa so zvyčajnou svedomitosťou a priateľskosťou dal do plnenia novej náročnej úlohy. No nie dlho. V noci z 22. na 23. septembra ho prepadli prudké bolesti v brušnej dutine. Privolaný lekár predpokladal zápal slepého čreva (appendicitis). Cez deň (bola sobota) sa chorému trocha uľahčilo. V nedeľu 24. septembra mohol dokonca slúžiť sv. omšu. Zdalo sa, že sa jeho zdravotný stav ustaľuje. Avšak o tom, ako sa on sám cítil, svedčí skutočnosť, že požiadal o udelenie sviatosti zomierajúcich. Spolubratia vedeli, že nežartuje, a hneď mu vyhoveli.

Tento raz bral jeho stav vážne aj provinciálny predstavený, ktorý bol vtedy v dome. Dal privolať ešte jedného lekára na konzultáciu. Obidvaja lekári sa zhodli na beznádejnej diagnóze: zápal pobrušnice s náhlym uzavretím čriev. Chorý zomrel v bolestiach nad ránom 26. septembra 1899. Mal necelých 29 rokov.

Predčasná smrť otriasla tak spolubratmi tohto obľúbeného rehoľníka ako aj ľuďmi, ktorí ho poznali. Avšak postupne ohromenie z nečakaného konca nádejeplného života vystriedal obdiv a úcta, ktorú napokon schválila aj najvyššia cirkevná autorita vyhlásením pátra Gašpara Stanggassingera za blahoslaveného dňa 24. apríla 1988.