Talianske mesto Neapol je bohaté na zvláštnosti, ktoré upútajúcudzieho návštevníka. Medzi ne patrí jedna, čo živo zaujíma nielen cudzincov, ale aj samých Neapolčanov, hoci sa opakuje každý rok niekoľko ráz. Je to skvapalnenie krvi sv. Januára, hlavného patróna Neapola. Spomenutá krv je vo dvoch uzavretých a zapečatených sklených ampulkách a normálne je v tuhom, suchom stave. No v sobotu pred prvou májovou nedeľou a 19. septembra (t.j. na sviatok sv. Januára) pri liturgickej slávnosti spojenej s procesiou zoschnutá hmota skvapalnie, pričom aj zväčší objem. Tento zvláštny úkaz sa opakuje celý týždeň po obidvochspomenutých sviatkoch, ba ojedinele aj pri iných príležitostiach. Iba zriedkakedy sa v uvedené sviatky neuskutočný prechod krvi do tekutého stavu a Neapolčania pokladajú každú takúto výnimku za predzvesť nejakého nešťastia.

Zvláštny jav sa dá (ak ideme naspäť do minulosti) historicky sledovať až do roku 1389, keď je o ňom zachovaný prvý jasný záznam. Pravidelné opakovanie "zázraku sv. Januára" vyvolávalo a doteraz spôsobuje nadšenie Neapolčanov, ale na druhej strane podnietilo aj množstvo polemík, najmä od čias protestantskej reformácie a osvietenstva. Kritici úcty svätých upodozrievali neapolské duchovenstvo z podvodu, a keď sa toto tvrdenie nedalo dokázať, hľadali všetky možné vysvetlenia, ktoré sa však časom ukázali neudržateľné alebo zostali v oblasti nekontrolovateľných domnienok.

Aký postoj zaujíma Cirkev v tejto veci?

Cirkev k úcte "krvi sv. Januára" na jednej strane zachováva triezve, takmer chladné stanovisko, no na druhej strane nevidí dostatočné dôvody na odmietnutie tejto úcty.

Je zdržanlivá, lebo chýbajú jasné historické dôkazy o tom, že ide naozaj o krv svätého biskupa, ktorý bol zabitý za Diokleciánovho prenasledovania kresťanov, a to pravdepodobne roku 305.

Nemôže však poprieť fakt, ktorý je dobre kontrolovateľný a uniká doteraz každému čisto rozumovému vysvetleniu. Okrem toho ide o fakt, ktorý má mnohostoročnú tradíciu a nadväzuje na úctu svätca, dokázateľnú už roku 432.

O samom svätcovom živote vieme málo.

Podľa najstarších zachovaných životopisov (zo 7. - 8. stor.) svätý Január (lat. Januarius, tal. Gennaro) bol biskupom v Benevente v južnej Itálii. V čase prenasledovania kresťanov za cisára Diokleciána prišiel aj so svojím diakonom Festom a lektorom Deziderom (Desideriom) do prístavného mesta Pozzuoli pri Neapole. Tam ho niekoľko ráz navštívil diakon Soxus, ktorého však prenasledovatelia chytili a uväznili. Vtedy sa biskup Január s dvoma spoločníkmi tiež vydal do rúk cisárskej polície. Uväznili ich a odsúdili spolu so Sixtom na roztrhanie medveďmi. Sudca napokon zmenil rozsudok a kázal ich šťať. Spolu s nimi sťali aj pozzuolského diakona Prokula a dvoch veriacich, Eutycha a Akucia, lebo protestovali proti odsúdeniu biskupa a jeho spoločníkov.

Sv. Január sa uvádza v najstarších cirkevných zoznamoch významných mučeníkov, ako bolo napr. Hieronymovo martyrológium z 5. stor. Vtedy sa už tento mučeník uctieval ako patrón Neapola a ochranca pri rozličných pohromách. Jeho úcta dosiahla najväčší lesk vo vrcholnom stredoveku. No aj v našich časoch sa na procesiách sv. Januára zúčastňuje veľa ľudí, domácich i cudzích. Ale mnohí sú prítomní nie preto, aby si uctili dávneho mučeníka, ale aby videli čosi mimoriadne.

"Zázrak krvi sv. Januára" sa doteraz nepodarilo vysvetliť. Cirkev nám v tomto prípade nedáva úplnú slobodu v jeho hodnotení. V každom prípade nám však môže neapolský div pripomínať čosi vážne, a to, že krv mučeníkov nestráca svoju silu ani po stáročiach a jej pamiatka by mala byť medzi nami stále živá.