Tohto duchovného syna sv. Františka Assiského viedla Božia prozreteľnosť zložitou a náročnou životnou cestou.

Sv. Jozef Kupertínsky pochádzal z juhotalianskeho kraja Apúlie. Tam sa narodil v obci Copertino 17. júna 1603. Preto sa v Taliansku nazýva Giuseppe da Copertino (lat. Cupertinus, slov. Kupertínsky). Jeho rodné meno bolo Giuseppe Maria (Jozef Mária) Desa. Jeho rodičia boli chudobní a trápili ich dlhy. To poznačilo aj Jozefovo narodenie a detstvo.

Keď bola totiž matka vo vysokom stupni ťarchavosti, prišiel úradný sluha vymáhať platenie dlhu. Zhrozená žena utiekla do maštale, kde ju prepadli pôrodné bolesti. Tak prišiel Jozef na svet. Nežičlivé okolnosti narodenia poznačili zdravotne jeho skoré detstvo. Ako nenormálne deti mal stále otvorené ústa, koleno mu ustavične hnisalo, na hlave mal zapáchajúcu vyrážku, pre ktorú ním iné deti pohŕdali. Keď začal chodiť do školy choroba sa mu ešte zhoršila. Preto zo školy veľa nezískal. No po piatich rokoch odrazu nevysvetliteľne vyzdravel.

Keďže už bol väčší, rodičia chceli, aby sa samostatne živil dajakou prácou. Začal sa učiť za obuvníka, ale nešlo mu to. Chcel sa venovať Božej službe a duchovnému životu v reholi sv. Františka Asiského. Ale mal vážne ťažkosti s uskutočnením svojich túžob. Františkáni konventuáli, u nás známi pod menom minoriti alebo čierni františkáni, ho nechceli prijať, lebo nemal školské vzdelanie. Nepochodil ani u nekonventuálov (hnedí františkáni). Napokon ho prijali kapucíni. Dňa 15. augusta 1620 prijal ich rúcho a rehoľné meno Štefan Kupertínsky. Ale ani len neskončil noviciát. Rehoľa ho prepustila v marci 1621 s odôvodnením, že je neschopný pre kapucínsky spôsob života.

Jozef sa však nechcel odlúčiť od sv. Františka. Preto znovu hľadal útočište u konventuálov, kde mal strýkov z otcovej i matkinej strany. Napokon ho prijali na odporúčanie brata kostolníka, a to iba ako terciára a sluhu v malom kláštore Grottella. Napodiv, v tejto úlohe obstál veľmi dobre, takže ho napokon v r. 1626 prijali do rehole a o dva roky neskôr ho dali vysvätiť za kňaza. Ostalo mu meno Jozef Kupertínsky.

Spolubratia obdivovali nevšednú nábožnosť pátra Jozefa. No ešte viac upútali ich pozornosť mimoriadne úkazy, ktoré sa s ním diali. Tak už krátko po vysviacke sa uňho začali prejavovať stavy vytrženia v modlitbe. Dňa 4. okt. 1630 zbadali prvý prípad levitácie: páter Jozef sa v kostole voľne vznášal nad zemou. Tieto veci vyvolali rozruch nielen v kláštore, ale aj mimo neho. Sám rehoľník, ktorý sa stal stredom pozornosti, reagoval tak, že ešte sprísnil svoj dovtedajší asketický život: sebazaprenia, pôsty, skutky kajúcnosti.

Predstavení však veľmi nedôverčivo pozorovali všetko, čo sa robí s Jozefom Kupertínskym. V októbri 1638 ho poslali do Neapola, aby tamojšia inkvizícia prešetrila jeho počínanie. Tým však neprestali jeho extázy a levitácie. Dňa 28. novembra 1638 si ich overili na vlastné oči jeho sudcovia v kaplnke ženského kláštora sv. Gregora Arménskeho. Rímska kongregácia Svätého offícia (ter. Kongregácia pre vieroučné otázky) dostala zistenia neapolského inkvizičného súdu, na základe ktorých oslobodila pátra Jozefa od obvinenia predstieranej (falošnej) svätosti a zneužívania ľudovej dôverčivosti. Ale nedovolila mu vrátiť sa do kláštora Grottella. Mal ísť do takého domu, kde ho ľahšie môžu kontrolovať a kde sa tak nebude stýkať s ľuďmi.

Dali ho do kláštora v Assisi. Tam ostal štrnásť rokov. Aj tam prežíval extázy a neraz sa vznášal nad zemou, hoci spočiatku menej. Je len prirodzené, že napriek všetkým izolačným opatreniam to neostalo v tajnosti a že sa k nemu začalo utiekať veľa ľudí o radu a pomoc. Medzi nich patrili aj významné rehoľné a svetské osobnosti. Z rehoľníkov možno spomenúť benediktína Arcangela Rosmi, ktorý vo svojich záznamoch "Diari" zachytil nejednu cennú správu o živote Jozefa Kupertínskeho. Medzi svetské osobnosti patril knieža Ján Kazimír Waza, ktorý sa v r. 1648 stal poľským kráľom, ďalej vojvoda Ján Fridrich Saský, ktorý pod rehoľníkovým vplyvom a s pomocou jeho modlitieb sa vo februári 1651 stal katolíkom, a savojská princezná, ktorá sa stala rehoľníčkou s menom Sestra Mária Savojská a zomrela v povesti svätosti r. 1656.

Je až nepochopiteľné, akú nedôveru mali ustavične cirkevné úrady voči omilostnenému rehoľníkovi. V júli 1653 ho kázali preložiť z Assisi do Pietrarubbie pri Macerate, kde ho mali otcovia kapucíni držať v úplnej izolácii. Mohol vychádzať zo svojej cely len na slúženie alebo počúvanie sv. omše, nesmel sa rozprávať s nikým okrem rehoľníkov kláštora, nesmel písať ani prijímať listy. No aj v tomto kláštornom väzení pokračovali mimoriadne úkazy a neostali utajené. Ľudia prichádzali zďaleka a chceli sa stretnúť s obdivovaným rehoľníkom. Aby tomu cirkevní predstavitelia zabránili, dali ho už o dva mesiace tajne previezť do kláštora-pustovne Fossombrone nad riekou Metauro. Tu mal tie isté obmedzenia ako na predchádzajúcom mieste. Avšak bratia kapucíni sa k nemu správali veľmi dobre. Tešili sa jeho omilostneniam a povzbudzovali sa na jeho duševnom pokoji a vnútornej radosti, ktorá sa prejavovala aj navonok.

Konečne 12. júna 1656 pápež Alexander VII. nariadil, aby pátra Jozefa Kupertínskeho vrátili jeho reholi (františkánom konventuálom), kde mohol žiť bez predošlých obmedzení. Predstavení ho určili do kláštora v meste Osimo pri Ancone. Tam prežil posledných sedem rokov svojho pohnutého života. Zomrel na svitaní 18. septembra 1663.

Mimoriadne uzdravenia a iné omilostnenia prosebníkov, ktorí sa utiekali o jeho pomoc, sa neskončili jeho smrťou, ale pokračovali aj pri jeho hrobe. To prispelo k rozšíreniu úcty tohto rehoľníka-divotvorcu. Napokon aj Cirkev schválila túto úctu. Pápež Benedikt XIV. vyhlásil františkánskeho kňaza Jozefa Kupertínskeho v r. 1753 za blahoslaveného a pápež Klement XIII. v júli 1767 za svätého.