Po roku 250 Cirkev prežívala jedno z ťažkých období svojich dejín. K vonkajšiemu prenasledovaniu sa pridal vnútorný rozkol a vážne nezhody v postoji k veriacim, ktorí prejavovali slabosť v prenasledovaní. A tých bolo v tom čase dosť. Na zodpovedných miestach Cirkviboli potrební muži, ktorí by jej pomohli bez veľkých strát prekonať toto búrlivé obdobie. Božia prozreteľnosť sa postarala o takýchto mužov, a to v osobách pápeža Kornela a kartáginského biskupa Cypriána.
O pôvode a mladosti sv. Kornela vieme veľmi málo. Iba to, že pochádzal z Ríma z rodu Kornéliovcov. Bol jedným z rímskych kňazov v čase, keď bol v Déciovom prenasledovaní roku 250 zabitý pápež Fabián.
Vytrvalé prenasledovanie nedovolilo ihneď zvoliť Fabiánovho nástupcu. Rímsky biskupský stolec ostal 14 mesiacov neobsadený. Za ten čas spravovali biskupstvo rímski presbyteri - kňazi. Medzi nimi vynikal istý Novacián. Bol veľmi učený, ale aj ctižiadostivý a prehnane prísny voči tým, čo prenasledovaní zapreli kresťanskú vieru, ale potom to oľutovali a žiadali o znovuprijatie do cirkevného spoločenstva.
Konečne v marci roku 251 bolo možné zvoliť nového rímskeho biskupa - pápeža. Väčšina rímskeho duchovenstva zvlolila Kornela, ktorý síce nebol taký učený ako Novacián, ale bol skromný, rozvážny a mal porozumenie pre kajúcnikov, ktorí sa chceli zmieriť s Cirkvou.
Novacián nebol spokojný s výsledkom voľby a dal sa zvoliť svojimi stúpencami za protipápeža. Hrozil vážny rozkol, lebo tak Kornel, ako aj Novacián mali prívržencov aj mimo Ríma. Dobrú službu pravému pápežovi preukázal vplyvný kartáginský biskup Cyprián, ktorý si dal najrv dôkladne vyšetriť všetky okolnosti rímskej voľby, a keď zistil pravdu, celou váhou svojej osobnosti sa zasadil za Kornela.
Na jeseň roku 251 sa konala v Ríme synoda, na ktorej sa zúčastnilo 60 biskupov. Synoda schválila Kornelovu zásadu, podľa ktorej odpadnutí kresťania po vykonaní primeraného pokánia môžu byť znovu prijatí do Cirkvi. Zároveň odsúdila Novaciána, ktorý odmietal znova prijať odpadlíkov. Novacián sa nepodriadil rozhodnutiu synody a utvoril so svojimi prívržencami sektu, ktorej členovia sa nazývali podľa zakladateľa novaciáni. Zvyšky sekty sa udržali až do 5. storočia.
V júni roku 252 cisár Gallus rozpútal nové prenasledovanie kresťanov. Pápeža Kornela uväznili a odvliekli do Civittvecchie neďaleko Ríma, kde zomrel v júni roku 253. Tam ho aj pochovali. Koncom 3. stor. preniesli jeho pozostatky do Kalixtových katakomb v Ríme.
Na rozdiel od sv. Kornela o sv. Cypriánovi máme pomerne veľa životopisných údajov.
Narodil sa okolo roku 210 v meste Kartágu (terajšie Tunisko) v severnej Afrike. Pochádzal z bohatej pohanskej rodiny. Vyštudoval rečníctvo a za istý čas pravdepodobne vykonával advokátsku prax. Rozumove vynikal nad svojich rovesníkov a kolegov, ale z mravnej stránky nebol o nič lepší ako ostatná pohanská aristokratická mládež. Vo veku asi 25 rokov sa dostal do veľkej duševnej krízy, z ktorej ho mohla vyviesť iba zásadná zmena života.
Najväčšou prekážkou jeho obrátenia boli mravné ťažkosti. Sám o tom hovorí v spise Ad Donatum: "Ako sa dá dosiahnuť zásadná zmena, ako môžem odrazu odvrhnúť všetko to, čo rástlo zároveň so mnou a stalo sa mojou druhou prirodzenosťou?" No v spolupráci s Božou milosťou a s pomocou istého kňaza Ceciliána Cyprián dosiahol úplné obrátenie a stal sa príkladným kresťanom. Niekdajšiu mravnú uvoľnenosť nahradil dôslednou sebadisciplínou. Jeho životopisec diakon Pontius o ňom napísal: "Už od prvých krokov vo viere bol presvedčený, že iba potlačením telesnej žiadostivosti pomocou energického a dôsledného dodržiavania úplnej čistoty sa srdce a rozum môžu stať schopnými prijať pravdu v celej úplnosti."
Cyprián sa usiloval odpútať srdce aj od bohatstva. Časť zdedeného majetku predal a takto získané peniaze rozdal chudobným. Potom sa dal do vášnivého štúdia Svätého písma a starokresťanského spisovateľa Tertuliána.
Pravdepodobne roku 248 sa Cyprián stal kňazom a krátko na to, po smrti biskupa Donáta (asi r. 249), kartáginským biskupom.
Cyprián začal horlivo vykonávať pastiersky úrad. Predovšetkým sa usiloval zlepšiť mravnosť a pomáhať chudobným. Ale už roku 250 tvrdo zasiahlo celú Cirkev prenasledovanie cisára Décia. Po 30 rokoch pomerného pokoja prenasledovanie kresťanov prekvapilo. Mnohí zo strachu zapreli Cirkev. Cyprián po posúdení všetkých okolností pokladal za najrozumnejšie utiecť z Kartága. Ale ostal v blízkosti mesta a z úkrytu posielal svojim duchovným a veriacim listy, v ktorých ich povzbudzoval k vernosti vo viere a dávam im úpravy, ako riešiť niektoré praktické otázky. Po 15 mesiacoch sa konečne mohol vrátiť do svojho biskupského sídla.
Hneď sa však musel boriť s vnútornými problémami kartáginskej Cirkvi. Piati kňazi jeho biskupstva, ktorí s ním boli od počiatku nespokojní, ho obžalovali v Ríme, že ako zlý pastier utiekol v čase nebezpečenstva od svojho stáda. Cyprián sa musel brániť uvedením vážnych dôvodov, pre ktoré pri prenasledovaní odišiel z mesta.
Ešte vážnejší spor vyvolalo znovuprijímanie do Cirkvi tých, čo v prenasledovaní odpadli. Kým v Ríme kňaz Novacián postupoval proti neverným kresťanom prehane prísne, v Kartágu kňaz Novatus a jeho prívrženci pokračovali zasa priveľmi mierne. Podľa nich stačilo, ak sa za odpadlíka prihovoril nejaký "vyznavač", to znamená veriaci, ktorý trpel v prenasledovaní za svoju vernosť viere. Biskup Cyprián však nepripúšťal takúto možnosť. Podľa neho každý odpadlík, ak chcel znovu byť prijatý do kresťanského spoločenstva, musel robiť pokánie primerané veľkosti svojho previnenia. Tí, čo iba podpísali úradnou komisiou predložené vyhlásenie o zrieknutí sa kresťanstva, mohli byť po istom čase vážneho pokánia znovu prijatí do Cirkvi. Ale tí, čo obetovali pohanským bohom, museli robiť celoživotné pokánie a iba pred smrťou dosiahli plné zmierenie s Cirkvou. Túto prax schválila roku 251 Kartáginská synoda, na ktorej sa zúčastnilo do 70 afrických biskupov. Postoj tejto synody si osvojila aj Rímska biskupská synoda, ktorá sa konala v tom istom roku o niečo neskôr pod vedením pápeža Kornela.
V rokoch 252-254 postihli severnú Afriku veľké pohromy. Najprv to boli lúpežné vpády barbarských kmeňov z Numídie a potom mor, ktorému padla za obeť veľká časť obyvateľstva. Cyprián organizoval na území svojho biskupstva hmotnú i duchovnú pomoc. Nebolo to ľahké, lebo v ovzduší všeobecného zmätku a zúfalstva sa každýusiloval zachrániť iba seba a utekal od postihnutých, aj keď to boli najbližší príbuzní.
Po prechode pohrôm sa objavili znova vnútornocirkevné problémy. Tak roku 255 sa vynorila otázka, či treba krstiť heretikov, bludárov, keď sa hlásia do katolíckej Cirkvi, Tri kartáginské synody afrických biskupov zastávali náhľad, že krst heretikov je neplatný, a preto že ttreba konvertitov znova krstiť. Tým však odmietli rímsku prax, ktorá pokladala krst heretikov za platný a pri konverzii ho iba dopĺňala niektorými obradmi katolíckej Cirkvi. Cyprián sa usiloval získať vtedajšieho pápeža Štefana pre stanovisko afrických biskupov, ale ten tvrdo odmietol kartáginské posolstvo. Cyprián hľadal spojencov na kresťanskom Východe. Jedného našiel v cezarejskom biskupovi Firmiliánovi. Takto dosiahol spor nebezpečné rozmery. Hrozil veľký rozkol v Cirkvi. Že neprišlo k najhoršiemu, treba aspoň sčasti ďakovať alexandrijskému biskupovi Dionýzovi, ktorý sa usiloval mierniť obe strany.
Na ukončenie sporu prispeli napokon vonkajšie okolnosti. Dňa 2. augusta 257 zomrel pápež Štefan. Jeho nástupcom sa stal Sixtus II., ktorý bol oveľa zmierlivejší ako jeho predchodca. Okrem toho vypuklo nové prenasledovanie kresťanov nariadené cisárom Valeriánom. Cypriána odsúdili do vyhnanstva v Curubi neďaleko Kartága. No po roku ho povolali naspäť. Vtedy sa Cyprián dozvedel o novom cisárskom edikte, podľa ktorého mali byť zlikvidovaní všetci, čo zastávali v Cirkvi zodpovedné funkcie.
Dňa 6. augusta 258 zabili v Ríme pápeža Sixta aj s jeho diakonmi. Keď sa o tom Cyprián dopočul, vedel, že aj on sa musí pripraviť na to najhoršie. Dňa 13. septembra ho uväznili a deň nato sa konal súd pred prokonzulom Galeriom Maximom. Keď Cyprián odmietol zrieknuť sa kresťanskej viery, prokonzul ho odsúdil na smrť sťatím. Cyprián prijal rozsudok so slovami: "Nech je za to Bohu vďaka!"
Na popravisku si Cyprián vyzliekol vrchné rúcho a na kolenách v modlitbe čakal na príchod kata. Keď prišiel, Cyprián požiadal svojichsluhov, aby vyplatili katovi za popravu 25 zlatých mincí. Potom vzal jednu zo šatiek, ktoré mu hádzali priatelia, a zaviazal si oči. Svojim spolupracovníkom dovolil, aby mu zviazali ruky. A takto spokojne prijal násilnú smrť v prítomnosti mnohých veriacich.
Cypriána pochovali v Kartágu. Úcta k nemu bola taká veľká, že v Kartágu postavili na jeho počesť 3 baziliky: jednu na mieste mučeníctva, druhú nad jeho hrobom a tretiu v blízkosti kartáginského prístavu. Po okupácii severnej Afriky mohamedánskymi Arabmi (koncom 7. sto.) svätcove svätyne a hrob spustli. Až vyslanci cisára Karola Veľkého si vyžiadali telesné pozostatky sv. Cypriána a previezli ich do Francúzska, kde sa podnes uctievajú v Lyone a v opátstve Compiégne.
Svätý Cyprián nebol iba významný duchovný pastier, ale aj plodný cirkevný spisovateľ. Jeho diela možno podľa obsahu a zamerania rozdeliť na dogmatické, apologetické a morálne. Odzrkadľujú kresťanský život a vnútorcirkevné problémy vtedajšieho obdobia. Apologetický spis Ad Donatum je z veľkej časti Cypriánovou autobiografiou. Pre nskoršiu náuku o Cirkvi mal význam spis O jednote katolíckej Cirkvi, kde Cyprián vyslovil zásadu: Mimo Cirkvi niet spásy!
Dôležitú skupinu jeho písomnej pozostalosti tvorí 81 listov. Sú veľmi živé a obsahujú početné vieroučné, mravoučné, asketické a životopisné prvky.