V celocirkevnom liturgickom kalendári sa donedávna nenachádzali mená týchto mučeníkov, lebo len nedávno boli vyhlásení za svätých. A ako vieme, úcta blahoslavených nie je všeobecná , ale iba "miestna", to znamená, že sa obmedzuje na diecézy, prípadne krajiny a inštitúcie (spolky, rehole...), ku ktorým mali blahoslavení nejaký vzťah, či už svojím životom, pôsobením alebo (zvlášť v prípade mučeníkov) svojou smrťou.

No uvedené dôvody sú viac ako dostatočné na to, aby sa košickí mučeníci Marek Krížin, Melichar Grodziecki a Štefan Pongrácz uctievali na Slovensku. Lebo hoci nik z nich nebol rodom Slovák, všetci traja ku koncu svojho života pôsobili na Slovensku a tam aj vydali hrdinské svedectvo viery mučeníckou smrťou. Bolo to v období veľkých politických, vojenských a náboženských búrok na začiatku 17. storočia.

Uhorsko, do ktorého vtedy patrilo Slovensko, sa po tragickej bitke pri Moháči (r. 1526) dostalo do kritickej situácie. Turci nezadržateľne postupovali do strednej Európy a obsadili celé terajšie Maďarsko. K vojenskému a politickému rozvratu v Uhorsku pristúpil aj náboženský. V neusporiadaných pomeroch sa pomerne rýchlo šíril protestantizmus, a to v Maďarsku a Sedmohradsku v podobe kalvinizmu.

Zo situácie sa usilovali vyťažiť sedmohradské kniežatá, ktoré sa spojili s Turkami proti habsburskej vláde, aby sa tak pod patronátom Turkov mohli stať pánmi zvyškov uhorského územia. Okrem Sedmohradska to bolo Slovensko, ktoré veľmi trpelo výbojmi sedmohradských vojvodov, lebo títo nevystupovali iba ako politicko-vojenskí odporcovia Habsburgovcov, ale aj ako mocenskí predstavitelia protestantizmu. Tak sa dajú lepšie rozumieť niektoré ich brutálne zásahy proti katolíckej Cirkvi.

Smrť košických mučeníkov spadá do obdobia vlády kniežaťa Gabriela Bethlena. Ten využil ťažkosti Habsburgovcov na začiatku 30-ročnej vojny a po dohovore s proticisárskymi českými stavmi začal roku 1619 vojenský odboj, pri ktorom na istý čas obsadil Slovensko a dal sa vyhlásiť za uhorského kráľa.

Ale prv ako by sme podrobnejšie hovorili o smrti košických mučeníkov, uvedieme si aspoň základné údaje o ich živote.

Najmladší z mučeníkov, ale cirkevnou hodnosťou najvyššie postavený, bol kanonik Marek Štefan Križin, nazývaný aj Križevčanin (v maďarskej literatúre Körösi).

Narodl sa roku 1588 alebo 1589 v mestečku Križevci v Chorvátsku. Od roku 1600 študoval na jezuitskom kolégiu vo Viedni a neskôr v Štajerskom Hradci. Tam získal roku 1610 titul magistra filozofie a fyziky. Odtiaľ prešiel do Ríma, kde v rokoch 1611-1615 študoval teológiu ako seminarista Nemecko-uhorského kolégia a kde bol aj vysvätený za kňaza.

Po návrate do Uhorska sa začal horlivo venovať kňazskej duchovnej službe. No už rokzu 1616 ho ostrihomský arcibiskup (sídliaci v Trnave) Peter Pázmány poveril osobitnými úlohami. Tak Marek Krížin za istý čas vyučoval na trnavskej kapitulnej škole. Arcibiskup ho čoskoro vymenoval aj za kanonika ostrihomskej kapituly, za komárňanského archidiakona a napokon za správcu opátstva v Krásnej nad Hornádom pri Košiciach. Je možné, že arcibiskup poslal svojho mladého dôverníka na východné Slovensko preto, aby tam pomohol organizovať cirkevnú obnovu, ktorá sa už úspešnerozvíjala na ostatnom slovenskom území.

Pochádzal zo sliezskeho Tešína, kde sa narodil pravdepodobne roku 1584. V príbuzenstve mal viacerých významných duchovných. Jeden strýko bol biskupom, iný prepoštom a jeden z matkiných príbuzných dokonca mučeníkom. Bol to moravský blahoslavený Ján Sarkander.

Podobne ako MArek Križin aj Melichar Grodziecki študoval na jezuitskom kolégiu vo Viedni, kde sa bližšie oboznámil s jezuitskou rehoľou a rozhodol sa do nej vstúpiť. Tento zámer uskutočnil ako 19-ročný, keď bol prijatý do jezuitského noviciátu v Brne. Po skončení noviciátu študoval a medzitým i vyučoval na viacerých miestach: v Brne, v Prahe, v Štajerskom Hredci a znova v Prahe, kde bol roku 1614 vysvätený za kňaza. Tam začal aj kňazskú službu, a to ako kazateľ a vychovávateľ chudobných chlapcov. Za čas boli i riaditeľom ústavu pre chudobných žiakov. V decembri roku 1618 ho predstavení poslali ako misionára a zároveň i kaplána cisárskych vojakov do Košíc. Je možné, že na jeho odchod vplývalo aj vypuknutie 30-ročnej vojny, ktorá sa práve v tom roku začala v Prahe, a to revolúciou proticisárskych a protikatolíckych českých stavov.

Narodil sa roku 1582 alebo roku 1583 v Alvinci v Sedmohradsku. Jeho rodičia patrili medzi významné uhorské rody.

Stredoškolské štúdiá si vykonal na jezuitskom kolégiu v sedmohradskom meste Kluži (ter. Rumunsko). Po nich sa rozhodol vstúpiť do jezuitskej rehole. Najväčšie ťažkosti mu robili rodičia, takže Štefan musel o svoje rehoľné povolanie tuho bojovať.

Rehoľný život začal v brnenskom noviciáte roku 1602. Odtiaľ ho poslali predstavení do Prahy, kde ako mladý klerik vyučoval na gymnáziu a začal študovať filozofiu. Od roku 1611pokračoval v štúdiách v Štajerskom Hradci. Roku 1615 bol vysvätený za kňaza. Predstavení mu určili za pôsobisko Humenné na východnom Slovensku, kde bol kazateľom a prefektom štúdií na jezuitskom kolégiu. Od roku 1618 Pongrácz účinkoval v Kočiciach a na okolí. Jeho úspechy znepokojovali vedúcich protestantov, zvlášť povestného kalvínskeho kazateľa Petra Alvincziho, ktorý videl v horlivom jezuitskom kňazovi nebezpečného protivníka.

Obaja jazuiti (Grodziecki a Pongrácz) bývali a mali kaplnku v dome kráľovského miestodržiteľa Andreja Dóczyho. Tam sa k nim v kritických dňoch pripojil aj kanonik Marek Križin.

Utrpenie troch kňazov sa začalo 3. alebo 4. septembra 1619, keď Bethlenovo vojsko pod vedením Juraja Rákócziho obsadilo Košice. Veliteľ dal hneď izolovať a stážiť kňazov v miestodržiteľovom dome. Situáciu väzňov sťažoval citeľný hlad a smäd. V takom stave ich navštívili protestantskí predstavitelia a žiadali ich, aby sa zriekli katolíckej viery. Kanonikovi sľúbili cirkevné majetky, ktoré spravoval. Kňazi však rozhodne odmietli zradiť vieru a Cirkev.

Vtedy nastúpili do akcie vojaci. Nedali kňazom pokoj a surovo s nimi zaobchádzali. Dňa 6. septembra večer ešte od nich žiadali výkupné. Keď však duchovvní nemohli splniť ani túto požiadavku, vojaci im pohrozili smrťou. Kňazi vedeli, že musia brať túto hrozbu vážne. Jeden druhému sa vyspovedali a hlasito sa modlili.

Posledné dejstvo drámy sa odohralo krátko po polnoci zo 6. na 7. septembra. Do izby, kde boli kňazi, sa vrútila skupina ozbrojencov, s ktorými prišiel aj kalvínsky kazateľ Alvinczi. Pongrácza hneď zrazili na zem a zviazali ho. Nato nútili oboch jezuitov, aby sa stali kalvínmi. Keď títo odmietli, nastalo mučenie. Najväčšmi sa vyvŕšili na Pongráczovi. Za ruky ho zavesili na hradu povaly, vyrezali mu pohlavie, hlavu mu stiahli povrazom a pálili ho fakľami, až mu vyšli črevá. Grodzieckeho veľmi dopichali. Kanonika navádzali, aby sa pridal k tým, čo vyznávajú "uhorské náboženstvo" a bojujú proti "cudziemu tyranstvu". Keď ten slušne, ale rozhodne odmietol, tiež ho pálili a napokon sťali. Hlavu odťali aj Grodzieckemu. Najdlhšie mučili Pongrácza, ktorému tiež dva razy sekerou zaťali do hlavy. Nakoniec všetky tri nehybné skrvavené telá hodili do odpadovej žumpy miestodržiteľovho domu. Ale Pongrácz vtedy nebol celkom mŕtvy. Podľa výpovedí svedkov žil ešte 20 hodín a poslednými silami sa nahlas modlil.

Zvesť o krutej smrti bezbranných kňazov sa rýchlo rozšírila a zhrozili sa nad ňou i mnohí protestanti. Katolíci sa dožadovali aspoň mŕtvych tiel zabitých duchovných, aby ich mohli dôstojne pochovať. Ale knieža Bethlen to nechcel dovoliť a košický senát ich dal tajne pochovať na neznámom mieste.

No napokon predsa dostali katolíci telesné pozostatky svojich hrdinských duchovných pastierov. Stalo sa to za zvláštnych okolností 6 mesiacov po ich smrti. Vtedy totiž (bolo to v marci 1620) knieža Gabriel Bethlen vystrojil v tom istom dome, kde boli kňazi umučení, hostinu na počesť uhorského palatína Žigmunda Forgácha. Pri hostine požiadal do tanca nábožnú palatínovu manželku Katarínu, rodenú Pálffyovú. Tá prijala výzvu s podmienkou, že bude môcť slušne pochovať telá troch mučeníkov. Bethlen súhlasil. Mestský kat prezradil miesto ich tajného hrobu. A tak mohli katolíci prevziať vzácne relikvie. Najprv ich previezli do Nižnej Šebastovej a potom do Hertníka, kde mali Forgáchovci majetky. Napokon roku 1635 boli pozostatky košických mučeníkov prevezené do Trnavy, kde boli najprv uložené v kostole klarisiek. Neskôr sa časť relikvií dostala do uršulínskeho a časť do jezuitského kostola.

Ostrihomský arcibiskup (a od roku 1629 kardinál) Peter Pázmány zaviedol kánonický proces, ktorý mal viesť k blahorečeniu košických mučeníkov, a požiadal pápeža Urbana VIII., aby dovolil ich verejné uctievanie. Túto žiadosť znova predkladali viacerí Pázmányovi nástupcovia (J. Lippay, J. Szelepcseny, Ján Scitovský...). V Ríme však proces postupoval veľmi pomaly. Konečne po viacnásobnom prešetrení života a smrti umučených kňazov ich vyhlásil za blahoslavených pápež Pius X. dňa 15. januára 1905 a o 90 rokov neskôr, 2. júla 1995 pápež Ján Pavol II. počas návštevy na Slovensku vyhlásil týchto mučeníkov za svätých.

Liturgická pamiatka košických mučeníkov sa na Slovensku slávi vo výročný deň ich smrti - 7. septembra. Slovenskí jezuiti ich uctievajú ako patrónov svojej viceprovincie.

Úcta košických mučeníkov nestratila nič zo svojej aktuálnosti ani v období zvýšeného ekumenizmu. Naopak, ešte zreteľnejšie zdôrazňuje jeho potrebu a význam. V každom prípade však vidíme v týchto krvavých svedkoch viery hrdinov, ktorí ostávajú verní Kristovi a Cirkvi aj za najvyššiu cenu, cenu vlastného života.