Sv. Mikuláš Tolentínsky pochádzal zo stredného Talianska, z kraja Marche, kde sa narodil v r. 1245 v mestečku Castel San´Angelo, dnešnom Sant´Angelo in Pontano. Ako jedenásť- či dvanásťročný vstúpil ako oblát do kláštora augustiniánov v rodnej obci.

Rehoľný život začal ako 15-ročný v noviciáte v Sanginesio. Štúdium gramatiky, logiky a teológie si vykonal na učilištiach v Tolentine a Cingoli. Za kňaza ho vysvätil v r. 1269 sv. Benvenuto, biskup z Osima. Po vysviacke v priebehu šiestich rokov účinkoval na deviatich rozličných miestach, ale od r. 1275 mu predstavení pre slabé zdravie dovolili ostať v Tolentíne. V reholi nezastával významnejšie funkcie okrem úradu novicmajstra, vychovávateľa novicov.

Mikuláš viedol veľmi prísny spôsob života. Dôsledne zachovával rehoľné sľuby. Ochotne a bez debaty plnil rozkazy aj mladých predstavených. Skromnosť očí dodržiaval tak dôsledne, že mnohí ľudia, ktorí sa s ním stretali, nevedeli, aké má oči. Chodil v obnosenom rúchu, ktoré si sám zašíval a opravoval. Nikdy nejedol mäso, vajíčka, mliečne výrobky, ba ani ovocie. Živil sa zeleninou a riedkou polievkou zo strukovín bez akejkoľvek príchuti. Postil sa štyri dni do týždňa: v pondelok, stredu, piatok a sobotu; vtedy jedol iba chlieb a pil vodu. Cez veľký pôst sa takto postil celý čas okrem nedieľ. Často, najmä v piatok sa bičoval.

Azda aj tento nadmerne tvrdý spôsob života prispel k tomu, že bol takmer stále chorý. Ale ani v najväčších bolestiach sa nesťažoval a nebral nijaké lieky na uľahčenie.

Hoci voči sebe bol tvrdý, voči iným bol jemný a priateľský, najmä voči chudobným, trpiacim a voči hosťom kláštora.

Okrem apoštolských podujatí a troch-štyroch hodín spánku, ktorý si doprial, celý čas venoval modlitbe. Pritom sa však usiloval vyhnúť akejkoľvek nápadnosti.

Jeho najvýznamnejšia apoštolská činnosť bolo spovedanie. Cez veľký pôst býval v spovednici od svitania až do neskorého odpoludnia, a to bez jedla a bez oddychu. V kázňach a verejných prejavoch hovoril jednoducho, ale účinne. Horlil za spoločnosť, v ktorej by nebola nespravodlivosť, násilie a roztržky lež vzájomná úcta, pokoj a svornosť. Mal ľudský a kresťanský súcit s biedou a utrpením, najmä keď ich postihnutí ľudia s pocitom hanby skrývali. Bohatým pripomínal spoločenskú úlohu majetku a nabádal ich, aby pomáhali tým, čo nemali nič. Podľa svedectiev z procesu svätorečenia pomáhal vyše sto chudobným. So súhlasom predstaveného mal pre nich osobitný skromný fond.

Augustiniánsky kňaz Mikuláš Tolentínsky zomrel v Tolentine 10. septembra 1305. Pochovali ho do zeme v drevenej truhle. Pre veľkú úctu veriacich a pre mnohé zázraky, ktoré sa stali pri jeho hrobe, začal sa už 20 rokov po jeho smrti informatívny proces, ktorý mal poslúžiť svätorečeniu. V r. 1325 od 7. júla do 28. septembra dvaja biskupi v hodnosti pápežských legátov viedli vyšetrovanie 371 svedkov, z ktorých vyše 150 osobne poznalo kandidáta svätorečenia. Pri vyšetrovaní mimoriadnych úkazov, ktoré sa stali za rehoľníkovho života a po jeho smrti, 301 bolo vyhlásených za zázračných. Z toho boli tri vzkriesenia z mŕtvych, dosvedčené viacerými svedkami, medzi ktorými boli niekoľkí kňazi, jeden biskup a v dvoch prípadoch aj sami vzkriesení.

Štyridsať rokov po smrti otvorili Mikulášov hrob a našli jeho telo neporušené. Ako relikviu oddelili od tela obidve ruky (paže). Pritom rezné rany tak krvácali, že krvou nasiaklo niekoľko ľanových plachiet, ktoré sa doteraz uchovávajú v tolentínskej bazilike v strieborných skrinkách. Krvácanie z odrezaných končatín sa opakovalo v neskorších storočiach viac ako desaťkrát a prispelo k rozšíreniu svätcovej úcty v západnej Európe a na americkom kontinente.

Avšak napriek tomu všetkému proces svätorečenia pokračoval pomaly a s veľkými prerušeniami. Prispela k tomu predovšetkým tzv. veľká a malá pápežská schizma, ktorá sa vyvinula z dlhodobého pobytu pápežov vo francúzskom meste Avignone. Úctu Mikuláša Tolentínskeho predbežne uznali už pápeži Inocent VI. v r. 1357 a Bonifác IX. v rokoch 1390 a 1400, ale plnoprávny akt svätorečenia vykonal až pápež Eugen IV. v r. 1446.