16. storočie bolo pre Španielsko "zlatým storočím" (siglo de Oro). Po oslobodení od maurskej okupácie zjednotená krajina prežívala kultúrny, náboženský a politický rozkvet. V spojení s Habsburgovcami Španielsko rozšírilo svoju moc v Európe a kolonizovalo takmer celé územie Južnej a Strednej Ameriky.

Ako každá kolonizácia, aj španielska kolonizácia "Nového sveta bola sprevádzaná násilím, ktorého sa dopúšťali dobyvatelia voči domácemu obyvateľstvu. Ale bol tu istý rozdiel v porovnanís kolonizáciou iných oblastí. So španielskymi objaviteľmi a kolonizátormi prichádzali do Ameriky misionári, ktorí sa zastávali domorodcov. Hoci sa im nepodarilo zabrániť všetkým násilnostiam, predsa ich energické vystúpenie na obranu pôvodných obyvateľov (známym sa stal najmä dominikán Bortolomé las Casas) dosiahlo, že španielski panovníci vydali dekréty na ochranu domorodcov. Ich náčelníci dostali šľachtické tituly a ostatných nesmeli európski kolonizátori používať na nútené práce. Aj keď sa kráľovské nariadeniavšade dôsledne nedodržiavali, najmä v odľahlých oblastiach, predsa len obmedzovali vykorisťovateľské chúťky dobyvateľov.

Títo si však našli spôsob, ako obísť kráľovské zákony: privážali si otrokov odtiaľ, kde ich nik nebránil - z Afriky. Najhoršie bolo, že ich nik nechránil ani na novom mieste. Tí, čo ich predávali a kupovali, mali jediný záujem, a to zisk. Úrady zas si nechceli ešte väčšmi komplikovať beztak spletitú situáciu. Ba aj cirkevní moralisti pripúšťali čierne otrokárstvo ako akési "nevyhnutné zlo", niektorí dokonca s odôvodnením, že negri sú nižšia ľudská rasa. Ostávali jedine "milosrdní Samaritáni", ktorí sa usilovali zmierniť biedu čiernych otrokov, ako im to ich možnosti a svojvôľa otrokárov dovoľovali. Medzi takýmito "samaritánmi" vynikol rehoľný kňaz-jezuita svätý Peter Klaver, ktorý vošiel do dejín pod menom "otrok otrokov".

Sv. Peter Klaver pochádzal zo Španielska, a to z jeho východnej časti - Katalánska. Tam sa narodil v mestečku Verdú roku 1580. Jeho rodičia boli jednoduchí ľudia, ale umožnili Petrovi vyššie vzdelanie, o ktoré mal záujem. V 16-tich rokoch začal Peter študovať humanistické vedy na barcelonskej univerzite, ktorú viedli jezuiti. Počas 6-ročného štúdia sa mladý Katalánčan rozhodol, že aj on vstúpi do jezuitskej rehole.

Noviciát začal roku 1602. Mal vtedy 22 rokov. Po dvoch rokochnoviciátu ho predstavení poslali na 3-ročné štúdium filozofie do kolégia v meste Palme na stredomorskom ostrove Mallorca. Tam Peter nadviazal duchovné priateľstvo so svätým rehoľným bratom Alfonzom Rodríguezom.

Brat Alfonz bol vrátnikom kolégia. Bol priateľský, obetavý a mimoriadne hlboko duchovný. Preto si ho vážili a spriatelili sa s ním mnohí študenti, medzi nimi aj mladí rehoľníci. Jedným z nich bol Peter Klaver, ktorý si zvolil brata Alfonza za svojho duchovného učiteľa. Jeho poučenia si zapisoval do osobitného zošita, ktorý potom starostlivo opatroval a používal po celý život. Na podnet svätého Brata si Peter napokon zvolil aj misionárske účinkovanie v Západnej Indii, ako vtedy nazývali oblasť Karibského mora.

Pred odchodom do misií poslali ho predstavení ešte na štúdium teológie do Barcelony. Ale tam bol iba niečo vyše roka. V apríli 1610 odplával spolu s inými misionármi do "Novej Granady", čo je terajšia Kolumbia.

Na novom mieste mal Peter najprv dokončiť štúdium teológie. Keďže však nemal hneď potrebných profesorov, istý čas pracoval ako jednoduchý rehoľný brat v meste Santa Fé de Bogotá. Konečne mohol dokončiť teológiu a v marci 1616 bol vysvätený za kňaza. Vtedy mal už 36 rokov.

Hneď po vysviacke určili predstavení Petra na misionársku prácu medzi čiernymi otrokmi, ktorých otrokári privážali na lodiach z Afriky do karibského prístavu Cantagena. Do tohto mimoriadne ťažkého apoštolátu uviedol Petra Klavera páter Alonso Sandoval, jezuitský misionár, ktorý už predtým dlhší čas pracoval medzi černochmi.

Tak páter Sandoval, ako aj Peter Klaver nám zanechali písomné svedectvo o neľudskom osude nešťastných Afričanov. Pozbavení domova a rodín, bez opatery, bez zástancu a bez milosrdenstva prichádzali na nové miesto v úbohom telesnom i duševnom stave. Mnohí boli viac mŕtvi ako živí a v zúfalstve si žiadali zomrieť. Petra sa tak dotkla ich bieda, že sa rozhodol venovať im celý svoj život. Pri posledných rehoľných sľuboch v apríli 1622 napísal vlastnou krvou slová, ktoré sa stali jeho celoživotným záväzkom: "Petrus Claver, Aethioporum semper servus" - Peter Klaver, navždy otrok Etiópčanov. Etiópčanmi sa nazývali vtedy všeobecne černosi.

Peter sa staral o telesné i duchovné potreby černochov. V meste pre nich žobral a potom im nosil jedlo, šaty, lieky. S materskou starostlivosťou sa staral zvlášť o ťažko chorých, medzi ktorými nechýbali ani malomocní. Jeho prácu sťažovali nepredstaviteľne zlé hygienické podmienky, v ktorých živorili otroci, a napokon aj neľútosť ich pánov.

Osobitnú ťažkosť vytvárali rozličné reči, ktorými hovorili Afričania. Peter sa naučil reč angolských černochov, s ktorými sa najčastejšie stretal v prvom období. Ale otrokári privliekli ľudí z rozličných častí západnej Afriky. Peter sa medzi nimi stretal s viac ako 20 rozličnými jazykmi, ktoré neovládal. Postupne si však zorganizoval skupinu tlmočníkov, ktorí mu pomohli dorozumievať sa s úbožiakmi z rozličných kmeňov a národov. Tlmočníci bývali s ním v jezuitskom kolégiu; v istom čase ich bolo až 18. Tu vidieť, že Peter sa neuspokojil iba so svojou osobnou horlivosťou, ale usiloval sa dosiahnuť čo najlepšie výsledky systematickou spoluprácou s inými.

Tlmočníci pomáhali Petrovi už pri poskytovaní hmotnej a telesnej pomoci. No ešte užitočnejší mu boli, keď sa usiloval otrokom sprístupniť tajomstvá kresťanskej viery. Privážaní Afričaniaboli totiž pohania a Peter chcel slúžiť aj ich dušiam. Bola to ťažká úloha, a to nielen pre neznalosť reči, ale najmä preto, lebo prví kresťania, s ktorými sa títo pohania dostali do styku a od ktorých boli celkom závislí, boli práve bezcitní otrokári. No napokon bezhraničná dobrota a obetavosť uľahčili evanjeliu prístup do úbohých duší. Predpokladá sa, že Peter Klaver za svojho takmer 40-ročného účinkovania medzi černochmi ich pokrstil do tristotisíc.

Peter neuveriteľne veľa pracoval, ale pritom si uvedomoval, že najdôležitejšia je Božia milosť. Preto každý deň niekoľko hodín venoval moddlitbe. Keďže cez deň bol pri svojich černochoch, modlil sa poväčšine v noci. Okrem toho konal tvrdé skutky pokánia. Jeho spolubratia sa čudovali, ako sa tak môže udržať pri živote. No Petrova modlitba a jeho sebazapierania neboli márne. Boh požehnal účinkovanie svojho služobníka a udelil mu aj niektoré mimoriadne dary, ako bola schopnosť čítať v dušiach a zázračne uzdravovať.

Hoci sa Peter Klaver venoval predovšetkým černochom, urobil veľa pre duševné dobro aj obyvateľov mesta Cartageny. Jeho život a práca vyvolávali obdiv a dávali mimoriadnu účinnosť jeho slovám. Mnohí ho vyhľadávali ako spovedníka a viacerí inoverci ho požiadali o prijatie do Cirkvi.

Napriek tvrdému životu, vyčerpávajúcej práci a ustavičnému styku s chorými sa Peter Klaver dožil pomerne vysokého veku 74 rokov. No v posledných rokoch života pociťoval už vážne zdravotné ťažkosti. Zomrel 8. septembra 1654.

Čierni otroci úprimne žialili nad smrťou svojho verného priateľa a pomocníka. Uctilo si ho aj mesto Cartagena, ktoré mu dalo čestný titul "apošotl Cartageny".

Napokon dostal "otrok otrokov" aj najvyššie uznanie Cirkvi. Pápež Pius IX. ho roku 1851 vyhlásil za blahoslaveného a pápež Lev XIII. roku 1888 za svätého. Ten istý pápež udelil sv. Petrovi Klaverovi roku 1896 titul patróna černošských misií.