Obdobie, v ktorom žil Róbert Bellarmín, bolo obdobím veľkých náboženských a svetonázorových diskusií, ktoré sa prenášali aj na pole osamostatňujúcich sa prírodných vied. Tieto debaty zaujímali i mnohých jednoduchých ľudí. Tým menej sa im mohol vyhnúť muž, ktorý stál v prvej línii teologickej vedy a zastával dôležité funkcie v Cirkvi, ako bol sv. Róbert Bellarmín. preto silne poznačili jeho život a najmä jeho pôsobenie v službách Cirkvi.

Sv. Róbert Bellarmín pochádzal zo stredného Talianska. Narodil sa 4. októbra 1542 v mestečku Montepulciano. Keď mal 15 rokov , jezuiti založili v jeho rodnom meste školu. Róbert bol jeden z jej prvých žiakov. Veľmi dobre sa učil. Tiež si obľúbil svojich učiteľov a rozhodol sa nasledovať ich v rehoľnom povolaní. Otec najprv nechcel dovoliť, ale napokon súhlasil. Róbert vstúpil do jezuitskej rehole 21. septembra 1560. Mal vtedy 18 rokov.

Po dvojročnom noviciáte Róbert začal študovať filozofiu . Tak vynikal v štúdiu, že už po roku mu predstavení odporúčali venovať sa rétorike, a to najprv vo Florencii a neskôr v Mondoví.

Teológiu začal študovať v Padove. Ale dokončil ju v Louvaine v terajšom Belgicku, kam ho poslali predstavení nielen kvôli štúdiu, ale aj ako osvedčeného latinského kazateľa. Róbert zvládol veľmi úspešne obidve úlohy. Napokon v marci roku 1570 bol vysvätený za kňaza. Ešte v tom istom roku určili predstavení Róberta za profesora teológie v Louvaine. Súčasne tam bol aj prefektom štúdií a špirituálom.

Louvain (Leuven) sa nachádzal na rozhraní románskeho a germánskeho sveta, kde sa nestretali iba dve rozdielne kultúry, ale aj vplyvy dvoch, prípadne troch rozdielnych teológií: katolíckej z románskych krajín, luterskej z Nemecka a kalvínskej z Holandska. Tak sa ľahšie pochopí ovzdušie teologických polemík, v ktorom žil Róbert 7 rokov v Louvaine a ktoré silne ovplyvnilo jeho myslenie a ďalšiu teologicko-literárnu činnosť.

Roku 1576 Róberta preložili do Rímskeho kolégia, kde bol profesorom na katedre kontroverzných otázok. Mal veľký úspech a čoskoro ho jeho priatelia i nepriatelia pokladali za najvýznamnejšieho obrancu vtedajšej Cirkvi. Róbert usporiadal dišputovanéotázky do teologického systému a postupne (od r. 1586) ich vydal tlačou v 3 zväzkoch pod názvom Disputationes de controversiis christianae fidei (Dišputy o sporných otázkach kresťanskej viery). Prvý zväzok obsahoval otázky týkajúce sa Cirkvi, v druhom zväzku písal o sviatostiach a tretí sa dotýkal problémov milosti a ospravedlnenia. Dielo bolo dobre spracované, a keďže bolo veľmi aktuálne, za 30 rokov vyšlo v 20 vydaniach a bolo preložené do viacerých rečí.

Po 12 rokoch predstavení uvoľniliRóberta z vyučovania, a to jednak pre oslabené zdravie a jednak preto, lebo ho poverili inými úlohami v reholi. Jednou z nich bolo duchovné vedenie jezuitských klerikov. Róbert sa tak stal duchovným otcom i sv. Alojza Gonzagu, ktorý v tom čase študoval na Rímskom kolégiu. Roku 1592 bol Róbert vymenovaný za rektora Rímskeho kolégia a roku 1594 za predstaveného neapolskej jezuitskej provincie.

Niekedy v tom čase zostavil malý katechizmus pre deti a väčší pre katechétov. Obidva boli cennou príručkou kresťanskej náuky. Malý katechizmus dosiahol až 400 vydaní a bol preložený do 56 jazykov.

Začiatkom februára 1597 pápež Klement VIII. povolal Róberta Bellarmína do služieb rímskeho cirkevného ústredia. Vymenoval ho za pápežského teológa, za poradcu Svätého ofícia, ktoré bolo najvyšším cirkevným orgánom pre vieroučné otázky, a za examinátora biskupov. Napokon 3. marca 1599 ho urobil kardinálom.

Rím na konci 16. storočia už nebol taký svetácky ako v renesančnom období. No napriek tomu kardináli aj v tom čase boli cirkevnými kniežatami s patričným vonkajším prepychom, so služobníctvom a s veľkými dôchodkami. Róbert Bellarmín si však nikdy neosvojil takýto spôsob života. Uspokojil sa so základným príjmom, z ktorého vedel ušetriť na rozličné potreby Cirkvi a pre chudobných. Chudobným venoval dokonca aj závesy zo svojho kardinálskeho bytu, aby si mohli urobiť šaty. Odmietal dary svetských kniežat, ako aj bohatú penziu, ktorú mu ponúkol španielsky kráľ Filip III. Takto si zachoval nielen evanjeliovú chudobu, ale aj slobodu, s ktorou mohol účinnejšie brániť záujmy Cirkvi a presadzovať reformné smernice Tridentského koncilu. V duchu tejto slobody napísal na pápežov podnet memorandum, v ktorom otvorene poukazoval na 6 príčin neporiadkov v pápežskej kúrii v Ríme.

Kardinálova prorocká úprimnosť bola trocha silná pre pápeža a ešte väčšmi sa dotkla iných členov kúrie. Okrem toho sa Bellarmín v teologických náhľadoch rozchádzal s niektorými vplyvnými prelátmi. Výsledkom toho všetkého bolo preloženie kardinála Bellarmína z Ríma do Capuy neďaleko Neapola. Pápež ho vymenoval za capuánskeho arcibiskupa. Keďže dovtedy nebol biskupom, v apríli 1602 prijal biskupskú vysviacku a po nej sa odobral na nové pôsobisko.

Hoci Róbert Bellarmín nikdy predtým nepracoval priamo v pastorácii, biskupskú úlohu zvládol veľmi dobre. Každý rok vykonal pastoračnú návštevu všetkých farností a usporiadal diecéznu synodu. Zvlášť mu ležalo na srdci duchovenstvo, chudobní a bohoslužby. Jeho pôsobenie nebolo bez ťažkostí, ale veľká láska k veriacim mu ich pomohla prekonať. Ľudia vycítili jeho dobré srdce a tiež ho milovali, ako to sám priznal vo svojom životopise.

Po smrti pápeža Klementa VIII. v marci 1605 a po krátkom jednomesačnom pontifikáte Leva XII. sa stal pápežom Pavol V. Na pápežských voľbách sa zúčastnil spolu s ostatnými kardinálmi aj Róbert Bellarmín. Pri druhej voľbe bol dokonca vážnym kandidátom na pápežstvo, keď hneď pri prvom hlasovaní dostal 14 hlasov. Ale on sám sa bránil zvoleniu a časť kardinálov ho nechcela voliť pre jeho rehoľnú jednoduchosť a prísnosť.

Nový pápež Pavol V. povolal kardinála Bellarmína znova do Ríma a urobil ho členom viacerých rímskych kongregácií. Okrem toho bol Bellarmín protektorom rehole celestínov a kolégia Germanika, za istý čas i správcom biskupstva Montepulciano a v rokoch 1615-1621 predsedom biblickej komisie pre revíziu gréckeho textu Nového zákona.

Hlavným poľom pôsobnosti kardinála Bellarmína boli teologické otázky. No pápež ho žiadal o spoluprácu aj v cirkevno-politických problémoch, ako bol spor s Benátskou republikou, s anglickým kráľom Jakubom I. a so zástancami tzv. galikanizmu vo Francúzsku. Bellarmín v súvislosti s týmito spormi napísal niekoľko spisov na obranu pápežstva, pričom zastával náhľad o nepriamej moci pápeža vo svetských veciach.

Do toho obdobia spadá aj prvá časť sporu cirkevnej autority s Galileom Galileim. Ako je známe, išlo o spor medzi zástancami svoch astronomických sústav: starej, Ptolemaiovej, podľa ktorej Zem je pevná a Slnko s ostatnými nebeskými telesami sa otáča okolo nej, a novej, Kopernikovej, podľa ktorej sa Zem s ostatnými planétami otáča okolo Slnka. Galilei propagoval Kopernikovu heliocentrickú sústavu, ktorú zdôvodňoval výpočtami a pozorovaniami pomocou novovynájdeného a ním zdokonaleného ďalekohľadu.

Galilei sa nedostal do konfliktu s teológmi preto, že by hlásal čosi nové. Veď heliocentrickú sústavu objavil a predstavil verejnosti Mikuláš Koperník už v 1. terine 16. storočia, to znamená takmer sto rokov pred prvým Galileiho procesom. Vtedy Cirkev nemala proti nej námietky, ba niektorí významní cirkevní predstavitelia(pápež Klement VII., kardinál Mikuláš von Schönberg, biskup Tedemann Geise) ju prijali veľmi priaznivo. Koperník mohol prednášať o svojom systéme dokonca na rímskej univerzite Sapienza a jezuitský astronóm Krištof Klavius sa opieral o Kopernikove práce pri reforme kalendára za pápeža Gregora XIII.

Prečo teda vznikol spor okolo tej istej náuky, keď ju podával Galilei?

Spolupôsobili tu viaceré okolnosti. Možno spomenúť aspoň dve, ktoré mali veľký, ak nie rozhodujúci vplyv na vývoj udalostí. Jednou z nich bol Galileiho výbušný charakter a polemický spôsobargumentácie, spojený neraz s iróniou. Celkove mu tieto vlastnosti nemožno vyčítať, lebo Galilei mal pre heliocentrickú sústavu viacdôkazov ako Kopernik, a to na základe dokonalejších pozorovaní a výpočtov. Preto mohol zápalisto argumentovať proti ľuďom, ktorí sa mohli opierať iba o dvetisíc rokov staré závery gréckeho filozofa Aristotela a o päťstvo rokov mladšie pozorovania astronóma Ptolemaia, ktorý žil v 2. stor. po Kr. Pravda, niektorých sa takýto spôsobsebavedomej argumentácie nemilo dotkol, a keď nemali v rukách prírodovedecké dôkazy, hľadali iné. Napokon sa chytili doslovného výkladu jedného biblického textu. Ide o stať z knihy Jozue, kde sa hovorí, že slnce ostalo stáť, aby Izraeliti mohli dokončiť víťazný boj proti Amorejčanom (por. Joz 10,12-14). Galilei sa proti takémuto dokazovaniu bránil svojím výkladom Biblie, čím sa vytvorila druhá okolnosť v neprospech bojovného vedca: spor sa preniesol z prírodovedeckého poľa do vieroučnej oblasti, kde Galileinemal patričnú kompetenciu. Tam boli rozhodcami teológovia, a tí roku 1616 zakázali Galileimu propagovať heliocentrický systém s odôvodnením, že protirečí Biblii. Zodpovedné kongregácie poverili kardinála Bellarmína, aby oficiálne oznámil rozsudok Galileimu.

Hoci kardinál Bellarmín sa ako jeden zo zodpovedných úradných činiteľov zúčastnil na prvom procese proti Galileimu, nepatril ani medzi jeho iniciátorov, ani medzi osobných nepriateľov nespravodlivo odsúdeného vedca. A keď sa konal proti Galileimu druhý proces roku 1633, vtedy už Bellarmín 12 rokov nežil. Preto nemožno Bellarmínovi pripisovať nejaký významný podiel na odsúdení Galileiho, ako to robia niektorí jeho posmrtní neprajníci.

Róbert Bellarmín bol takmer až do konca života v službách rímskych kongregácií. No nebol iba suchým kuriálnym úradníkom. Venoval veľkú starostlivosť duchovnému životu, ktorú prehĺbil najmä v posledných rokoch života. V tom období napísal 7 spisov s duchovnou tematikou. Najznámejšie z nich sú De gemitu columbae O žalostení holubice) a De arte bene moriendi (O umení dobre umrieť).

Vo februári 1621 sa kardinál Bellarmín ešte zúčastnil na konkláve, v ktorom bol zvolený pápež Gregor XV., ale v lete toho istého roku sa už cítil na konci svojich životných síl. Prosil pápeža, aby sa smel utiahnuť do jezuitského noviciátneho domu sv. Andreja na Kvirináli. Prišiel tam 15. augusta. O tri dni na to ochorel a viacej sa neuzdravil. Zomrel 17. septembra 1621. Pochovali ho najprv v hlavnom jezuitskom kostole Al Gesú, ale po vyhlásení za blahoslaveného v máji 1923 preniesli jeho telesné pozostatky do kostola sv. Ignáca, kde ich uložili vedľa oltára sv. Alojza, ktorému bol kedysi duchovným otcom.

Kardinála Bellarmína si mnohí ctili tak pre učenoasť, ako aj pre svätosť života. Preto sa proces jeho blahorečenia začal už rok po jeho smrti. No pre rozličné príčiny sa dokončil až po tristo rokoch. Pápež Pius XI. vyhlásil v máji 1923 Róberta Bellarmína za blahoslaveného. Ten istý pápež ho roku 1930 vyhlásil za svätého a o rok neskôr za cirkevného učiteľa.