Začiatkom 10. storočia vládli v Čechách neusporiadané náboženské a politické pomery. Kresťanstvo sa síce už stalo náboženstvom vládnúcich kniežat a veľkej časti ľudu, ale ich zvyky a zmýšľanie ešte dlho nezodpovedali požiadavkám evanjelia. Preto viacerí priekopníci kresťanstva zaplatili za svoje svedectvo viery i životom. Patrila medzi nich kňažná sv. Ľudmila (sviatok 16. sept.) a jej vnuk sv. Václav.

Svätý Václav sa narodil okolo roku 907 a patril už k tretej kresťanskej generácii českého vládnúceho rodu Přemyslovcov. Prví prijali krst jeho starí rodičia Bořivoj a Ľudmila. Je prirodzené, že bol pokrstený aj ich syn a nástupca vo vláde Vratislav. Jeho manželka Drahomíra bola tiež kresťanka, ale jej život a zmýšľanie boli ďaleko od kresťanstva. To sa prejavilo najmä po predčasnej smrti jej manžela Vratislava (pravdep. r. 916), keď sa ujala vlády namiesto najstaršieho syna Václava, ktorý bol ešte maloletý. Vtedy sa zreteľnejšie ukázali jej zlé úmysly a náklonnosti. Možno to bol jeden z dôvodov, prečo českí šľachtici požiadali jej svokru Ľudmilu, aby mladého následníka trónu vychovávala ona.

Pre Václava to bolo veľké šťastie. Pomocou domácich duchovných a na latinskej škole dosiahol vzdelanie, ktoré prevyšovalo vzdelanie väčšiny panovníkov jeho obdobia. Babička Ľudmila zasa zušľachťovala jeho charakter podľa najlepších kresťanských zásad. No Drahomíre to nebolo po vôli a strpčovala svokre život, ako len mohla. Ľudmila sa v záujme pokoja utiahla na svoj dedičný hrad Tetín, ale Drahomíra ju tam dala zahrdúsiť.

V takýchto okolnostiach dospieval Václav. Niekedy okolo roku 924 sa ujal vlády v Čechách. Hneď na začiatku svojho panovania dal preniesť telesné pozostatky svätej Ľudmily do Prahy a neľútostnú matku vypovedal z kniežacieho sídla na zámok Budeč. Drahomíra a jej stúpenci, medzi ktorých patril aj Václavov mladší brat Boleslav, boli takto na istý čas umlčaní, ale nezriekli sa pomsty, na ktorú hľadali vhodnú príležitosť a dôvody.

Niektoré legendy predstavujú Václava ako nábožného služobníka kňazov, ktorý sa veľmi nestaral o svoju krajinu. Je to veľmi skreslený obraz. Václav bol síce nábožný a podporoval kňazov, ale pritom bol pevný a rozvážny vladár. Vedel bojovať za jednotu krajiny proti odbojným veľmožom, no neváhal i zaplatiť poplatok nemeckému kráľovi Henrichovi I., aby odvrátil vojnu, ktorá by mala pre Čechy zhubné následky. Jeho protivníci ho však za to obviňovali zo zbabelosti a zrady.

Ďalším dôvodom nespokojnosti Václavových odporcov bol jeho kresťanský cit pre spravodlivosť. Václav sa usiloval uviesť do života také zákonodarstvo, ktoré by poskytovalo viac práv jednoduchému ľudu proti svojvôli pánov. No niektorí veľmoži to pokladali za obmedzovanie tradičnej slobody, podľa ktorej bolí neobmedzenými pánmi ľudí a vecí na svojich majetkoch.

Vodcom Václavových protivníkov sa stal jeho mladší brat Boleslav, ktorý mal sídlo v Starej Boleslavi. Rozhodol sa Václava zabiť. Pod zámienkou slávnosti na sviatok sv. Kozmu a Damiána, ktorým bol zasvätený kostol v Boleslavovom zámku, pozval Václava do svojho sídla. No neodvážil sa vystúpiť proti nemu v deň sviatku. Až na druhý deň ráno, keď sa Václav chcel zúčastniť na liturgickej modlitbe kňazských hodiniek, ako mal vo zvyku, Boleslav so svojimi druhmi ho prepadol a zabil pri vchode do kostola. Bolo to 28. septembra 929. Niektorí však kladú Václavovu smrť až na rok 935.

Václava po istom čase (azda r. 932) pochovali na pražskom Hrade v kostole sv. Víta, ktorý on sám dal postaviť. Na mieste pôvodného kostola vznikla v 11. stor. románska bazilika a v 14. stor. gotická katedrála, ktorá jestvuje doteraz.

Hrob kniežaťa Václava sa hneď po smrti stal miestom jeho úcty. Český národ si zvolil tohto svätca za svojho hlavného patróna. Prvý jemu zasvätený kostol vznikol už roku 972 v Proseku pri Prahe. Neskôr vzniklo na jeho počesť veľa kostolov a inštitúcií, takže svätováclavská úcta sa stala neoddeliteľnou súčasťou českých cirkevných a národných dejín.