Prorok Zachariáš žil v 6. stor. pred Kristom. Bol synom kňaza Barachiáša a rovesníkom proroka Agea. Pôsobil medzi vyhnanými Židmi v Babylónsku a od r. 520 medzi navrátencami v Palestíne. Jeho meno (Zekarjah) znamená "Pán sa rozpamätal". Podobne ako Ageus aj Zachariáš horlil za obnovu jeruzalemského chrámu a židovského národa.

Zachariášove proroctvá, jeho videnia a symbolické úkony sú zachytené v starozákonnej prorockej knihe, ktorá je pomenovaná po ňom. Kniha má 14 kapitol, ktoré sa formou i obsahom delia na dve časti.

Prvú časť tvorí prvých osem kapitol. Prorok v nich opisuje osem symbolických videní, jeden symbolický úkon a nariadenie o zmene pôstnych predpisov. Ústrednou témou je znovuvýstavba chrámu a obnova národa. K tomu je potrebná čistota viery a mravnosť. Táto obnova má byť prípravou na mesiánske obdobie. V dokonalom vzájomnom porozumení vtedajšieho veľkňaza Jozueho a kniežaťa - vládcu Zorobabela sa naznačuje ideál mesiánskeho kráľovstva. Túto časť biblisti pokladajú za prorokov pôvodný text.

Ich náhľady sa však rozchádzajú pri určovaní pôvodnosti ďalších šiestich kapitol. Sú to väčšinou proroctvá o mesiánskom období. Preto ich neskôr viackrát citovali evanjelisti Matúš a Ján. Proroctvá hovoria o Mesiášovi, ktorý je mierny a ponížený, niekedy bojovný i prebodnutý.

Niektoré state sú ozvenou starších biblických textov (Deuteronómia, azda Izaiáša a Jeremiáša, Ezechiela...). Nie je vylúčené Zachariášovo autorstvo, ale obsah i forma textu naznačuje konečnú redakciu iných pisateľov. Zmienky o zničení zdanlivo nedobytného Týru a pokorenie prímorských kniežat (Zach 9,2n) mohli dostať konečnú podobu po výbojoch Alexandra Veľkého (336-323 pr. Kr.), kým stať o víťaznom boji Júdu a Efraima (9,12n) proti Javanovým synom (t.j. proti Jónom-Grékom) bola azda zredigovaná pod dojmom machabejských víťazstiev nad protižidovskými nástupcami Alexandra Veľkého.